Nemecký fašizmus v spároch okultizmu, mystiky a mágie 3

Časť druhá :   

                   Koniec 1. svetovej vojny , následky svetovej hospodárskej krízy a vznik radikálných hnutí vo svete. Korene zrodu ideológie fašizmu v Európe

 „ Víťazstvo“ Britských jednotiek a ich spojencov pri Ypres – bolo svojim spôsobom „Pyrhovo víťazstvo“ pretože straty na ľudských životoch boli nepredstaviteľne veľké – len u Britov to bolo cez 300.000 mužov.Zdanlivo obyčajná vec, akou je blato zbavila Britov a ich spojencov ilúzie o ľahkých víťazstvách. Nečujme sa preto, že mnohým toto „víťazstvo“ pripadalo skôr ako porážka. Do vojny však vstúpili Američania a ich útvary onedlho napomohli k zmene pomeru síl – samozrejme v neprospech Nemecka. Medzi tým však spojenci museli čeliť novým nemeckým útokom – podobným tým – akými Nemci predtým otupovali ich ofenzívy.

Hlavný veliteľ nemeckých ozbrojených síl – generál Erich von Ludendorff – opäť začal dôverovať nemeckým zbraniam. Jeho vojaci totiž získali skúsenosti s novými, pružnejšími spôsobmi útočnej činnosti, ktoré umožňovali rýchlo obchádzať silné oporné body nepriateľa a prenikať jeho líniami. Ako rozhodujúca sa však ukázala skutočnosť, že Ludensdorff sa konečne mohol spoľahnúť aj na početnú prevahu jeho vojs, ktorá vyplynula z toho že revolúciou zmietané Rusko – ukončilo svoje vojnové operácie. Nemci tak mohli po železnici presunúť z východného frontu na západ veľký objem vojsk. V tomto aspekte videl gen. Ludensdorff vhodnú príležitosť – ako udrieť ešte pred tým, než sa Američania plne zapoja do europských bojov. Výsledkom bola tzv. Ludendorffova ofenzíva na jar v roku 1918. Ludensdorff si na ofenzívu vybral priestor starého bojiska pri Somme , kde držali pozície Briti a Francúzi. Nemci prekvapili spojencov – po päťhodinovej delostreleckej príprave sa  Nemci 21.marca 1918 pustili do útočnej operácie. Spolu – 65 nemeckých divízií – na čele s rýchlimi údernými jednotkami, prelomilo britské obranné línie, široké asi 100 km. Britskú 5. Armádu, zbytočne rozvinutú do šírky – Nemci doslova totálne zdecimovali. No na severe sa 3. Britskej armáde darilo lepšie – nemecký útok zaržala. Prienikom do hĺbky spojeneckých pozícií – Nemci vytvorili klin až do vzdialenosti 65 km a začali sa vdalovať vlastným tylovým jednotkám – svoj postup vpred preto museli zastaviť. No hoci tento prvý jarný útok Nemcov, bol veľmi úspešný – na druhej strane – sprevádzali ho aj veľmi veľké straty na životoch, ktoré predstavovali až 250.000 mužov. (obrázok vpravo ukazuje straty na životoch zúčastnených strán počas trvania prvej svetovej vojny)

Ludendorffovi jeho prvý útok teda nepriniesol rozhodujúci obrat vo vojne, ako predpokladal. V skutočnosti ho iba pripravil o najlepšie úderné jednotky. Napriek tomu, v apríli Ludendorff začal neďaleko Ypres novú ofenzívu. Jej cieľom malo byť obsadenie prístavov v Lamanšskom prieplave a odrezanie Britov od Francúzov. V niekoľkých – po sebe nasledujúcich útokoch Nemci dobyli späť všetky územia, ktoré stratili v bitke pri Ypres. Len húževnatý odpor Britov, Francúzov a Belgičanov, zabránil Nemcom dokončiť veľký prielom. Výsledkom odporu, ale aj dravých protiútokov spojencov – bol Ludendorff prinútený celú efenzívu zastaviť. No 29. Mája gen. Ludendorff uštedril spojencom ďalší hromadný úder. Vrhol sa na francúzske pozície pri rieke Aisne a Nemcom sa podarilo postúpiť do hĺbky 30 km. Tu sa však Nemci po prvýkrát stretli s novým protivníkom – s Američanmi. No ešte aj v júni 1918 Nemci ďalšími dvoma útokmi dôkladne otriasli spojeneckými líniami. Zastavili ich francúzske a americké armády a to hlavne preto, že boli v hĺbke obrany oveľa lepšie organizované. Spojenecké letectvo spolu s delostrelectvom bombardovali mosty ovládané Nemcami a ničili ich zásobovacie spojenia. Vývoj vojnových udalostí sa začal k Ludendorffovi obracať chrbtom.  Ludendorff mal v bojoch nesmierne vysoké straty a jeho vojaci už strácali vôlu pokračovať ďalej vo vojne. Na europské bojiská sa medzitým každý mesiac presúvalo 300.000 amerických vojakov.

Čierny deň Nemecka:

             „ Ôsmy august sa stal čiernym dňom nemeckej armády, napísal Ludendorff vo svojich pamätiach, všetko čoho som sa obával a pred čím som toľkokrát varoval, sa tu na jedinom mieste stalo skutočňosťou. Náš vojnový stroj už prestal fungovať „

Čo sa vlastne 8. augusta na frontoch udialo ?

Veliteľom spojencov sa podarilo dokonale utajiť pripravovanú ofenzívu aj vďaka tomu, že veľa presunov urobili spojenci pod rúškom noci. A tak  8. Augusta pred svitaním, vyrazilo pod rúškom nízkej hmly do útoku 465 tankov, nasledovaných britskými, kanadskými a austrálskymi pešiakmi. Spojenecké delostrelectvo pred nimi  „čistilo cestu“ pohyblivou priehradnou paľbou. Útok smeroval na juh od rieky Sommy – k Amiens. Slabo bránené nemecké pozície sa rýchlo rúcali a ich obrancovia ustúpili až o 13 km. Nemci, ktorých nečakaný útok značne demoralizoval, bojovali s malým nasadením a len v prvý deň bitky 12.000 z nich padlo do britského zajatia. Skutočnosť , že sa z nemeckých vojakov vytratil ich povestný bojový duch, Ludendorffa veľmi znepokojil. Práve vtedy po prvý krát použil výraz „ čierny deň Nemecka“ Medzi tisíckami nemeckých vojakov, ktorí sa vzdali počas prvého útoku spojencov – bolo aj 281 dôstojníkov. Bojovali už len symbolicky a potom jednoducho zložili zbrane. Britská 3. Armáda sa 21. Augusta vydala na ďalší postup na sever. Vďaka skutočnosti, že povolil tlak na 4.armádu, mohol útočnú aktivitu obnoviť aj tento britský bojový zväz. Zdalo sa, že navzájom sa prekrývajúce útoky spojeneckých síl, nasledujúce jeden za druhým, sa stanú kľúčom k víťazstvu. Spojenci – ako celok prikročili k poslednému ničivému útoku. Americká 1. Armáda, pod vedením  generála Pershinga dokázala odbornú zdatnosť a odvahu v septembrovom útoku v oblasti rieky Maasy a Argonnského lesa. Francúzi si napravili národnú povesť tým, že znovu dobyli Sedan- dejisko pokorujúcej porážky v prusko-francúzskej vojne. Briti na severe zaútočili na Hindenburgovu líniu a 5. Októbra ju prelomili. Nemecké hlavné velenie zachvátila panika. Lunderdorff bol presvedčený, že „ dýku do chrbta“ mu vrazil nedostatok podpory v Nemecku. Táto legenda po vojne stále silnela a dočkala sa ohlasu aj u Hitlera a jeho nacistov. Nemci zvažovali ponuku na prímerie. Vojenský tlak však zo strany Britov silnel. Vytrvalými útokmi sa im podarilo poraziť nemeckých obrancov na rieke Selle. Nemci požiadali amerického prezidenta Wilsona o mierové rokovania , no prezident im odkázal , že nebude rokovať s režimom vojenskej diktatúry. Dňa 27. Októbra Ludendorff odstúpil z funkcie hlavného veliteľa. O dva dni neskôr sa vzbúrilo nemecké námorníctvo a po celom Nemecku vypukli demonštrácie. Nemecká vláda nemala inú možnosť – než prijať porážku. Cisár odstúpil a ušiel do Holandska. Nemecko sa stalo republikou a 11. Novembra 1918 o 11.00 hodine bolo vyhlásené prímerie.  Prímerím, ktoré 11. novembra 1918 podpísali predstavitelia Nemecka a spojencov v železničnom vagóne na stanici  Rethondes v Compiégnskom lese – sa skončila prvá svetová vojna.

 ( viď obrázok vpravo)   O 22 rokov neskôr – po dobytí Francúzka Hitlerom v druhej svetovej vojne  - Francúzsky generál  Huntziger 21.júna podpísal kapituláciu Francúzska. Ale aká to historická irónia ! Akt podpisu kapitulácie sa odohral v železničnom vagóne v lese pri Campiegne – teda presne tam, kde sa uzatvorilo prímerie v roku 1918. Pre Nemecko to bola doslova sladká pomsta!!! A. Hitler dal neskôr tento železničný vagón zničiť, aby predišiel podobným symbolickým aktom.

Keď boje utíchli, stretli sa predstavitelia víťazných mocností vo francozskom Versailles, aby tu prejednali podmienky mieru. Výsledkom jednania bola Versaillská  mierová zmluva, podpísaná 28. júla 1919. Spojenci , no najmä Francúzsko chceli Nemecko prinútiť, aby zaplatilo za útrapy, ktoré so sebou vojna priniesla. Nemecko muselo v rámci reparácií (kompenzačných  platieb ) odovzdať spojencom pôdu, zlato, dobytok i suroviny, ako železo a uhlie a strpieť pokorujúcu prítomnosť dohodovej okupačnej armády v oblasti Porýnia. Rada historikov má zato, že hlavne nadmerné reparácie boli príčinou finančného zrútenia Nemecka v dvadsiatych rokoch a že podmienky zmluvy boli príliš kruté. Preto sa rada z nich domnieva, že práve toto viedlo v 30. rokoch k vzostupu Hitlera a jeho nacistickej strany a vlastne aj k druhej svetovej vojne.

Svetová hospodárska kríza:

Z histórie je známe, že „ Veľká hospodárska kríza“ – znamenajúca v konečnom dôsledku celosvetovú krízu – bola svojim spôsobom „odštartovaná“ finančným krachom na burze v USA.  Klesajúci objem výroby, masová nezamestnanosť a chudoba, boli sprievodným javom jej priebehu a existencie takmer celých 30 rokov. Tento vývoj mal nakoniec  svoje ďalekosiahle – hlavne politické dôsledky.

Už v roku 1918 sa Európa začala pomali zotavovať z prežitých hrôz prvej svetovej vojny, ktorá priniesla so sebou nesmierne veľké ľudské obete. ( 2 milióny Nemcov, 1,7 milióna Rusov, 1,358 milióna Francúzov, 1,1 milióna vojakov Rakúsko-Uhorska, 761 tisíc mužov Veľkej Británie....a  114.000 Američanov) Je len logické, že nielen v Európe , ale aj vo svete sa ako dôsledok 1. Svetovej vojny – objavila celá rada problémov, ktoré bolo nutné prekonávať. Najviac sa však tieto problémy prejavovali v porazenom  Nemecku, zrodom rôznych politických skupín, ktoré opäť „rinčali“ zbraňami. Situáciu ešte viac vyostrila obzvlášť vysoká inflácia v rokoch 1922-23, ktorá „ pripravila“ stredné vrstvy obyvateľstva takmer o všetky úspory. No na konci 20. Rokov sa zdalo, že hospodárska situácie sa všade viac- menej stabilizuje. Treba však zároveň zdôrazniť, že hospodársky rast nebol všade rovnomerný. Napríklad – vo Veľkej Británii počet nezamestnaných nikdy neklesol pod milión a niekoľko zemí – včetne Veľkej Británie a Nemecka – bolo závislých na pôžičkách z USA – aby mohli splácať vojnové dlhy, ktoré (čo je tiež zaujímavé) mali tiež u amerických veriteľov. A pretože – ekonomika Spojených štátov bola v tom čase na vzostupe , zdalo sa, že táto finančná závislosť v sebe skrýva len minimum nebezpečenstva. Ako však ukázal ďalší svetový hospodársky vývoj – tento predpoklad sa ukázal ako hlboký omyl !!!

Je tu namieste otázka – z čoho vlastne pramenili presvedčenia o „neotrasiteľnosti“ hospodárskej prosperity ? Nuž –odpoveď na túto otázku ani tak ťažká nie je. Spojené štáty neboli vojnou, ktorá tak vážne poškodila ich hospodárskych konkurentov, obzvlášť poznamenané ( až na 114.000 padlých vojakov) , lebo vojna sa odohrávala v prevažnej miere na európskom kontinente. Spojené štáty aj v dôsledku týchto udalostí – výrazne zvýšili svoj ekonomický náskok pred ostatnými a na svojom území vytvorili „blahobytnú konzumnú spoločnosť“ Keďže výroba, vývoz a príjmy neustále narastali – zdalo sa, že vlastne nič im nebráni v ďalšej hospodárskej expanzii. Amerika jednoducho „prekypovala“ optimizmom. Tento jej optimizmus sa odrazil aj v vzostupných cenách akcií – predávaných na Well Streetu – čo bolo sídlo newyorskej burzy cenných papierov. A pretože hodnota cenných papierov išla neustále nahor, státisíce ľudí logicky dospeli k záveru, že nákup akcií je pre nich bezpečnou cestou a možnosťou – ako ľahko zarobiť peniaze. Naviac – burzové pravidlá v tej dobe umožňovali nákup i jednotlivcom – bez dostatočného kapitálu a to prostredníctvom maklérov ( zaplatili menšiu zálohu a potom splácali zo ziskov). Tento vývoj mal za následok aj to, že sa začali hojne objavovať nové spoločnosti.  Keďže vývoj išiel ľahko a dobre – nikoho ani vo sne nenapadlo – brať do úvahy fakt, že tieto nové spoločnosti sú vo svojej existencii mimoriadne krehké, hlavne preto, že nedisponovali väčším kapitálom. Čoskoro sa však dostavili problémy , signalizujúce, že éra blahobytu americkej spoločnosti zrejme končí.

Krach newyorskej burzy cenných papierov:

V rokoch 1928-29 stúpala cenová špirála  akcií i samotných cien vyššie a vyššie, až ceny akcií dosiahli priam fantastických výšok. Avšak – v septembri 1929 nastal obrat – ceny akcií začali naopak prudko klesať. Majitelia akcií sa najprv doslova vydesili z tohto vývoja a spanikárili. Vo štvrtok – 24. Októbra – ktorý vošiel do dejín ako „ čierny štvrtok“ – bolo vo veľkej predajnej vlne ponúknuté na predaj 12 miliónov akcií. No to bol iba začiatok.  Teraz sa situácia úplne obrátila – v záujme záchrany trhu s cennými papiermi – bol vyvíjaný nátlak na predaj  balíku  cenotvorných akcií, čím sa mal „povzbudiť“ predaj. No kupujúci , ktorí nakúpili prostredníctvom maklérov, nemohli už naďalej splácať svoje pohľadávky a tak – logicky o svoje akcie prišli. Spoločnosti s „podhodnoteným“ kapitálom, nemali čím kryť svoje straty a skrachovali. Koncom roku 1929, zruinoval tento „krach“ mnoho spoločností a jednotlivcov a vážne otriasol dôverou národa. Avšak – ani to ešte nebol koniec Panický predaj akcií síce skončil, ale ich ceny  ešte ďalšie tri roky neustále klesali. Priemysel a obchody pocítili  dôsledky krízy priamo i nepriamo, pretože veľa spoločností muselo vyhlásiť bankrot. Strata dôvery spoločnosti – otriasla hlavne bankami, vkladatelia ktorých sa poponáhľali s výberom svojich úspor. Dôsledkom tohto vývoja bolo, že takmer 5.000 amerických bánk muselo svoju činnosť ukončiť . Čoskoro dal o sebe vedieť ďalší neblahý dôsledok – s každou zatvorenou továrňou, či odvetvím – sa zvyšoval počet ľudí bez práce. Keďže sa zároveň rapídne zmenšila kúpna sila obyvateľstva – následne došlo aj ku krachu veľa obchodníkov. A tak to šlo ďalej a ďalej. Počet Američanov bez práce dosiahol neuveriteľných 13 miliónov a možno i viac. Bieda a armády bezdomovcov sa stali bežným javom. Veľká hospodárska kríza mala v hrubých rysoch tento scenár, no netrvala mesiac, či dva – ale celé roky.

Krach newyorskej burzy cenných papierov mal aj svoje „ celosvetové následky“ pretože hospodárska kríza v USA ovplyvnila i európske ekonomiky. Tieto však až do roku 1931 nepocítili jej následky naplno.  V máji 1931 skrachovala veľká rakúska banka Creditanstalt – čo vlastne odštartovalo hospodársky kolaps  v strednej Európe. Nemecko, ktoré bolo pôvodne závislé na pôžičkách a investíciách z USA, bolo zasiahnuté obzvlášť citeľne, pretože príliv pôžičiek zo strany USA ustal. Niet sa teda ani čomu diviť, že počet nezamestnaných tu dosiahol 6 miliónov.  Britská hospodárska kríza nasledovala len o niekoľko týždňov, po tej v strednej Európe. Krízou boli zasiahnuté aj menej priemyslovo vyspelých zeme, medzi ktoré patrilo Francúzsko a Taliansko. A keďže poklesol dopyt po takých výrobkoch – ako káva, cukor,  bavlna alebo hodváb, kríza zasiahla aj krajiny od Brazílie až po Japonsko. Treba však obzvlášť zdôrazniť ešte jeden aspekt Veľkej hospodárskej krízy. Tým aspektom bol fakt , že bola príčinou i významných politických zmien, ktoré sa následne prejavili počas celých 30 rokov. Pýtate sa – aké politické zmeny to boli ?

V Británii padla labouristická vláda a Labour Party sa rozpadla. Vodcovia tejto strany sa spojili s konzervatívcami a liberálmi a vytvorili vládnu koalíciu. Výsledkom tohto „spojenia“ bolo skrátenie podpory v nezamestnanosti a zníženie platov pracovníkov v štátnych službách. Tieto prísne ekonomické opatrenia vyvolali napr. povstanie námorníkov v Invergordone – v Škótsku , ale aj sériu „ hladových pochodov“ nezamestnaných. Najviac sa asi vryl do pamäte jarrovský pochod z marca roku 1936. Ani týmito vládnymi opatreniami sa však v Británii libru zachrániť nepodarilo a Británia bola donútená opustiť svoj „ zlatý štandard“ , ktorý mal pôvodne zaisťovať finančnú stabilitu. Ani doktrína „voľného obchodu“ nenašla svoje opodstatnenie, lebo ako následok krízy – bolo uvalené clo (týkajúce sa dovozu) na veľké množstvá tovarov, z dôvodu ochrany vlastného trhu. Mnohé zeme následne prijali rovnakú politiku protekcionizmu, alebo ochranárstva. To však spôsobilo, že sa výrazne znížil svetový obchod a spomalilo sa všeobecné oživenie hospodárstva.

V Nemecku vyvolala hospodárska kríza veľkú nespokojnosť a rozhorčenie, čo dopomohlo nakoniec aj k moci Adolfa Hitlera a nacistom. Iróniou osudu, či snáď len náhodou sa stalo, že Hitler prijal hospodársku politiku, ktorú v Británii presadzoval John Maynard Keynes „ Štát by mal utrácať, nie šetriť a mal by zahájiť veľké štátne projekty“ ktoré by poskytovali celú radu pracovných miest – čím by znovu rozhýbali hospodárstvo. Nacisti „utrácali“ hlavne na výzbroj a na výstavbu ciest, čím cieľavedome pripravovali cestu Hitlerovým dobyvačným plánom. No a výsledkom bolo to, čo Keynes presne predpovedal – nezamestnanosť v Nemecku sa stala problémom minulosti a A. Hitler sa naraz stáva „záchrancom Nemecka“ či dokonca zázračným zjavením.

Zbrojenie zohralo podobnú úlohu aj v inej zemi – v Japonsku. V Spojených štátoch, si voliči – unavení večnými sľubmi prezidenta Hoovera,  „že bohatstvo je už za rohom“  - zvolili do čela prezidenta F.D. Roosevelta. Jeho nová hospodárska línia – tkz. New Deal – zahrňovala rozsiahle štátne projekty keynesovského typu. Lenže tieto projekty mali aj rozsiahlu radu odporcov a ich úspech bol iba čiastočný. Koniec 30. Rokov už vyzerá veselejšie a to aj napriek tomu, že nezamestnanosť je stále ešte vysoká. Svetová ekonomika sa z krízy  „spamätala“ úplne až po roku 1939 – kedy „vďaka vojne“  bolo naraz dosť pracovných miest pre všetkých. Lenže – za akú cenu !!

 

Korene zrodu  ideológie fašizmu v Európe:

Na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia, sa v Európe začalo rozširovať nové politické hnutie.  Týmto novým politickým hnutím sa stal  „fašizmus“    Pojem fašizmus pochádza z latinského slova fasces, ktoré sa prekladá ako zväzok, pôvodne totiž označovalo prúty zviazané červenou páskou s vyčnievajúcou sekerou.  ( viď obrázok !! ) Tento znak sa nosil pred konzulmi rímskeho impéria ako znak ich autority. Prvá fašistická organizácia bola Mussoliniho Fasci d'Italiani di Combattimento – čo v preklade znamená - Bojové zväzky Talianov.  "Na obrázku je Mussoliniho štandarda)

Zo začiatku sa  1. Svetová vojna, resp. jej výsledky javili ako triumf demokracie. Veľké a vojensky silné ríše sa zrútili ( aj Nemecká 2. Ríša) a boli nahradené parlamentnými demokraciami. Ale na druhej strane – následky vojny a neskôr aj Svetová hospodárska kríza, ktorá ochromila svet po roku 1929 – umožnili zrod nových síl a vplyvov. Medzi najvýznamnejšie vplyvy patril „ komunizmus“ – inšpirovaný ruskou revolúciou v roku 1917, cieľom ktorého bolo zvrhnutie vlády cárskej monarchie a nastolenie „ diktatúry proletariátu“ ( čo predstavovalo vládu pracujúceho ľudu – robotníkov a roľníkov) Protipólom komunistického hnutia bol naopak – „fašizmus“ Aj keď bol fašizmus ako hnutie zásadne protikomunistický – bol zároveň protidemokratický.
Fašistická ideológia – ako následok  1. svetovej vojny, prevzala  myšlienky mnohých politických filozofov a teoretikov. Jedným zo zdrojov bol Aristotelov a Hegelov organicizmus, nadraďujúci záujmy celku nad záujmami jednotlivca. Významnú úlohu zohrala aj Nietzscheho predstava o nadčloveku, vôli k moci a dvojakej morálke, ako aj teória elít Vilfreda Pareta, objasňujúca uplatnenie vodcovského princípu. Ako teoretici fašizmu sa prejavili predovšetkým Benito Mussolini, Giovani Gentile a Mario Palmieri, ktorý vo svojej Filozofii fašizmu označuje za základné princípy fašizmu  jednotu, autoritu a povinnosť.   V tejto fáze hľadania príčin zrodu ideológie fašizmu v Európe, by bolo vhodné – venovať trochu viac pozornosti najmä „ Nietzscheho filozofii“
Medzi rokmi 1883 a 1884 vzniklo Nietzscheho najznámejšie dielo Also sprach Zarathustra (Tak vravel Zarathustra ) Autor sa čiastočne vracia k minulým témam a názorom, čiastočne rozvíja pre svoju filozofiu nové centrálne pojmy a stanoviská. Sem patrí predovšetkým myšlienka večného návratu a ideál nadčloveka, ktorého cnosťou má byť boj a nie reflexia. Za vlastný cieľ života považuje moc, ktorej vlastným princípom konania je vôľa. Nietzsche teda takisto ako Schopenhauer pripisuje ústrednú rolu nie rozumu, ale vôli; to sa však nedeje v negatívnom zmysle, ako to učil jeho dočasný filozofický predobraz, ale v zmysle pozitívnom, a ten sa ešte stupňuje do „vôle mať moc“. Človek získava a má túto vôľu nie na podklade biologického výberu – to by bolo rasistické uvažovanie, ale na podklade vlastného rozhodnutia. A tak treba vysvetľovať aj konštatovanie „Boh je mŕtvy“: Ak v minulosti platilo „Musíš!“, dnes je možné aj „Ja chcem!“
Za príčinu víťazstva fašizmu v mnohých európskych krajinách je teda možné považovať:  nestabilitu a nejednotnosť miestnych (väčšinou koaličných) vlád, pretrvávajúca ekonomická a politická kríza, nedôvera verejnosti k demokratickým princípom, nakoniec tiež boľševická revolúcia v Rusku a obavy vyšších a stredných vrstiev z rozšírenia revolúcie do ďalších krajín a s tým súvisiaci rast moci komunistických hnutí. Fašistické štáty Európy – ktoré prijali idee fašizmu, boli samozrejme založené na diktatúre jednej strany, ktorá nestrpela žiadnu formu opozície a v čele ktorej stál všemocný a takmer nadpozemsky oslavovaný vodca. Keď už fašisti prevzali v štáte moc  - dokázali si ju aj udržať a čo je zaujímavé – aj vďaka doslova masovej podpore. Dokázali naviac – využívať k dosiahnutiu svojho cieľa najmodernejšie  spôsoby organizácie a propagandy. S obľubou hlásali, že len ich štát a národ je ten najdôležitejší, že oddanosť a sebaobetovanie sa týmto hodnotám – je najvyššou cnosťou človeka a že vojna je poslednou skúškou sily a veľkosti ich národa. No a práve preto – fašistické štáty mali tradične – vojenský charakter, kde uniformy nosili nielen vojaci, ale aj členovia strany, polícia a mládežnícke organizácie.

Ako prvý – výraz  „fašizmus“ – začal používať vo svojej terminológii talianský ex-socialista Benito Mussolini, ktorý v marci 1919 založil už spomínanú stranu s názvom „ Fasci di Combattimento“ 

( Fašistické úderné zväzy) Pri svojom nástupe k moci a vzostupe  , talianski  fašisti využívali všeobecnú nespokojnosť s výsledkami 1. Svetovej vojny. Taliani síce bojovali v nej na víťaznej strane, ale ich „zisk z víťazstva“ bol omnoho menší než sa očakávalo. Naviac – povojnový vývoj v Taliansku nepriniesol návrat k normálnemu životu, ale nastal skôr zmätok a napätie. V tomto nespokojnom ovzduší pôsobili fašisti vo svojich čiernych uniformách – ako nesmierne disciplinovaná sila – schopná opäť nastoliť poriadok vo svojej zemi. V skutočnosti však fašisti – so svojimi pouličnými bitkami a postupným preberaním vlády v jednotlivých mestách oslabovali štátnu moc. Túto ich taktiku preberali i fašistické strany v iných krajinách. Strach bol dôležitou zbraňou strán fašistického typu, pretože tieto strany nemali žiadnu nádej na víťazstvo v slobodných voľbách. Bolo preto nutné – vytvoriť pocit nebespečia a strachu z komunizmu a vyvolať nedôveru vo vlastné politické zriadenie

. Mussolini ukázal svojej zemi „správny smer“ a to  slávnym „pochodom na Rím“ v máji 1921. Bola to svojim spôsobom ukážka masovej sily (alebo zastrašovania) – ktorá rozhodla o menovaní Mussoliniho predsedom vlády!!!  Mussolini – zatiaľ len vodca vládnucej koalície – postupne umlčal všetky prejavy opozície a v roku 1928 sa z Mussoliniho stal „Il Duce“ (Vodca) , vládnuci neobmedzenou mocou celému totalitnému Taliansku. Je pozoruhodné, že na mnoho Európanov silne zapôsobil spôsob, akým sa Mussolini dostal k moci, ako zdanlivo obnovil poriadok v krajine a vrátil Talianom pocit národnej hrdosti a to aj napriek tomu, že išlo z veľkej časti len o ilúziu, dosiahnutú zrušením slobody prejavu. Rovnako klamlivý bol i dojem nesmiernej sily Talianska – cieľavedome vytváraný okázalými vojenskými prehliadkami ale aj Mussoliniho nepochybne charizmatickou osobnosťou. ( v tomto aspekte, či uhle pohľadu – rovnaký dojem sa vytváral aj v fašistickom Nemecku , na čele s A. Hitlerom) No v skutočnosti bolo Taliansko reletivne chudobnou krajinou, ktorú silne zasiahla celosvetová hospodárska kríza tridsiatych rokov. Avšak – bez ohľadu na túto skutočnosť, alebo možno práve preto, aby odviedol pozornosť od reálnych problémov svojej krajiny – zahájil Mussolini v tridsiatych rokoch politiku agresie. Dobyl Habeš ( dnešná Etiópia) , obsadil Albánsko a nakoniec – stal sa partnerom Nemecka v črtajúcej sa druhej svetovej vojne.

Nacistická ( národne socialistická) strana bola v Nemecku vytvorená po vzore Mussoliniho fašistickej strany a krajine prevzala moc v roku 1933.

Ale od svojho vzoru a predchodcu sa už od začiatku výrazne odlišovala – hlavne fanatickým presadzovaním otázok rasizmu. Na konci 30. Rokov – zahájilo Nemecko – vedené  „ Führerom“ ( Vodcom) – A. Hitlerom neľútostnú expanzívnu politiku, ktorá nakoniec viedla k vypuknutiu 2. Svetovej vojny a následne – aj k porážke fašizmu ako hnutia. Avšak túto budúcu porážku fašizmu v druhej svetovej vojne – nemohol nikto v 30. rokoch predvídať. Zdalo sa totiž, že , 20 storočie bude skutočne fašistickou érou – tak ako hlásal zakladateľ fašizmu v Taliansku – Mussolini. Nemecko a Taliansko boli uprostred veľkého ťaženia. Taktiež – Japonsko, napriek tomu, že jeho útoky nemali fašistický charakter, so svojimi priateľskými vzťahmi k Nemecku a Taliansku ich radili medzi prívržencov fašizmu. Niet sa vlastne ani čomu diviť, že strany fašistického typu boli zakladané po celej Európe. V Británii vznikla  British Union of Fascists ( Britská únia fašistov) – vedená Sirom Oswaldom Mosleyeom, vo Francúzsku boli prívrženci fašizmu sústredení okolo strany – Francúzska akcia. Viac, či menej rasistický režim bol nastolený v Portugalsku, Rakúsku, Grécku a Rumunsku. Idea fašizmu sa rozšírila aj do Brazílie a Argentíny. Taktiež v rade ďalších zemí bolo demokratické zriadenie nahradené diktatúrou, či už priamo – fašistickou, alebo inou. Jeden z najslávnejších bojov svojej doby sa rozpútal v Španielsku, kde sa nedávno založená republika začala prikláňať k ľavicovej politike. Španielski generáli – v čele ktorých stál Francisco Franco – vyvolali v roku 1936 vzburu – podporovanú fašistickou stranou „ Falanga“. Do Španielska sa však na pomoc republike začali schádzať idealisti z celého sveta. No Francoví nacionalistickí prívrženci boli vojensky i materiálne podporovaní Nemeckom a Talianskom. Krutá vojna v Španielsku trvala 3 roky a na jej konci stál generál Franco ako víťaz. Franco však, ako sa nekôr ukázaslo, bol naviac i chytrý a nezapojil sa do 2. Svetovej vojny a zostal tak španielským diktátorom až do svojej smrti v roku 1975. Výsledok španielskej občianskej vojny, znamenal výraznú poirážku demokracie v boji proti fašizmu. Naviac – rok 1939 – kedy skončila občianska vojna v Španielsku – bol záreveň rokom prepuknutia celosvetového konfliktu, ktorý vošiel do dejín ako 2. Svetová vojna.