Prusko - Francúzska vojna pri meste Sedan , vyhlásenie jednotného Nemecka , vznik takzvanej " Druhej ríše"
Keď som uvažoval nad tým – ako
sa čo najviac , čo najprijateľnejšie, či zrozumiteľnejšie – pustiť do hľadania
príčin a dôsledkov zrodu ideológie fašizmu ako takého, uvedomil som si, že
– musím chtiac či nie – siahnuť hlbšie do histórie najmä nemeckého (
Germánskeho) národa. A tak som si za
východzí bod svojho bádania zvolil historické udalosti, ktoré sa odohrali
v rokoch 1866 – 1871. Úvodné vety tohto bádania budú venované hlavne
jednej - na tú dobu – veľmi významnej
udalosti z oblasti vojenstva. Týkala sa Prusko – Francúzskej vojny a jej vyvrcholenia
– bitky o mesto Sedan. Dovolím si pre začiatok uviesť cteného
čitateľa do týchto dejinných udalostí.
Vstup Nemecka na scénu
agresívnych vojenských stretnutí v dejinách, sa začal – ako inak –
agresívnymi vojnami, ktoré Prusko rozpútalo v rokoch 1866 – 1870. Otto von Bismarck – v tom čase – pruský ministerský predseda od roku 1862
– sa usiloval o „ zjednotenie voľnej konfederácie nemeckých štátov“ samozrejme
pod vedením Pruska. Ako je z histórie známe – nakoniec sa mu to aj
podarilo. V roku 1864 – Prusko spolu s Rakúskom – porazili Dánsko. Cieľom tejto vojenskej agresie bolo –
získať kontrolu nad Šlezvickom
a Holštajnskom. Vodcovské vojenské
a veliteľské kvality Bismarcka,
mali za následok to, že za jeho vlády došlo k takému všestrannému zvýšeniu
bojovej sily pruskej armády, že si Prusko mohlo dovoliť zmerať sily dokonca
s vojensky vyspelým Rakúskom, ktoré si rovnako – ako Prusko – robilo nároky
na vedúcu úlohu medzi nemeckými štátmi. Rivalita medzi Rakúskom a Pruskom – vyústila do
vojenskej konfrontácie v roku 1866. Prusko v tejto bleskovej vojne – v bitke pri Hradci Králové –
porazilo Rakúsko a stalo sa jednoznačným vodcom severonemeckých štátov. Vojenský
stratég – Bismarck si však uvedomoval aj ďalší aspekt budúceho zjednotenia
nemeckých štátov – nutnosť získať, či podmaniť si juhonemecké štáty, nad
ktorými sa už vznášal panovnícky duch Rakúska. To bolo možné dosiahnuť iba vojnou. A tak
Bismarck čakal len na vhodnú príležitosť. Tú mu „poskytol“francúzsky cisár – Napoleon lll. Spor vznikol na diplomatickej
pôde – okolo požiadavky Hohenzollnerovcov na španielsky trón. Kým Francúzko
bolo zásadne proti – Prusko naopak – nároky Hohenzollnerovcov podporovalo.
Rozdielne stanoviská Bismarck okamžite využil a „ vyprovokoval“ Napoleóna lll
do takej miery , že ten Prusku v roku 1870 – vyhlásil vojnu. Napoleon
lll priam prekypoval istotou, pokiaľ išlo o budúci výsledok vojny. Dôvodom
bola jeho posledná medzinárodná skúška –keď vojna proti Rakúsku v roku
1859 skončila jeho víťazstvom . Ako sa však neskôr ukázalo – jeho rozhodnutie –
ísť do vojny s Pruskom – bola vážna chyba. Dôvod bol jednoduchý –
francúzska vojenská organizácia sa tej Pruskej nemohla rovnať. Naviac –
juhonemecké štáty sa v boji s Francúzskom – pripojili k Prusku
a tri armády – na čele ktorých stál generál von Moltke s výkonným
generálnym štábom – sa s Francúzmi stretli na hraniciach na Rýne. Prusko
naviac disponovalo väčším ľudským potenciálom (380.000 vojakov proti 224.000 )
a čo bolo nemenej dôležité – aj kvalitnejším generálnym štábom. Ten sa
dôkladne poučil z lekcií, ktoré viac než pred pol storočím – udeľoval
svojim nepriateľom Napoleon. Dôvera
v tkz. „ dynamickú vojnu“ priniesla svoje
ovocie aj v konflikte s Francúzmi a stala sa neodmysliteľnou
súčasťou nemeckého vojenského myslenia aj v nasledujúcom storočí. (
Pruská metóda vedenia vojny sa v roku 1870 ukázala ako až priveľmi
efektívna a prirýchlo úspešná. Je to oprávnený záver, či konštatovanie.
A prečo ? No preto, že rýchly
vojenský úspech viedol k nadmernej nemeckej sebadôvere, ktorá neskôr
vyústila do katastrofálnej slepej uličky v oboch svetových vojnách.) No – vráťme
sa ešte na niekoľko dôležitých okamihov
späť – k udalostiam Prusko- francúzskej vojny. Po niekoľkých rýchlych porážkach sa Napoleon lll. Rozhodol – zbaviť
svojich generálov velenia vojsk a sám sa postavil na čelo francúzskej
armády. Úspech sa však nedostavil. Naopak – neúspech vyvrcholil 18. Augusta 1870 – v bitke pri
Gravelotte –St. Privat, kde sa aj napriek vysokému bojovému nasadeniu
Francúzov – podarilo generálovi von
Moltkemu – udržať vývoj bojovej situácie pod kontrolou. Francúzsku armádu nakoniec „ uzamkol“ do obkľúčenia pri meste Metz.
Na pomoc vojskám blokovaným v severnom Francúzsku – sa na čele armády
s počtom 120.000 mužov – náhlil jeden z víťazných generálov Napoleona
lll. – generál MacMohan. Jeho vojská
sa s pruským nepriateľom stretli pozdĺž rieky Maas. Tu prinútili pruské vojská Napoleonovho vojvodcu
– zaujať obranné postavenie v ohybe rieky Maas – pri meste Sedan.
Netrvalo dlho a MacMohanovu
armádu rýchlo obkľúčili ďalšie nemecké vojská. MascMohan bol zranený a Napoleon lll ho vystriedal gen. Ducrotom. No
aj tak – v týchto chvíľach už
200.000 pruských vojakov, na čele s von Maltkem – tlačili Francúzov
k belgickým hraniciam. Bitka pri meste Sedan sa začala 1. Septembra – o štvrtej
hodine ráno. Hlavnú úlohu v nej zohralo predovšetkým nemecké
delostrelectvo, ktoré jeho velitelia sformovali do polkruhu na vyvýšeninách nad
mestom Sedan. Delostrelci prejavovali vysokú húževnatosť a celý deň
zasypávali mesto neutávajúcou paľbou. Bitky sa zúčastnil aj známy spisovateľ Emile Zola , ktorý napísal:
„
Okolo Sedanu sa vypínal bronzový pás ôsmich stoviek diel, pokrývajúcich bojové
pole nepretržitými výbuchmi, sprevádzanými burácaním hromu. Tento oheň sa stále
viac blížil k mestu, aby ho napokon počas dvoch hodín spálil
a zasypal popolom „
Aj známy vojnový dopisovateľ londýnskych novín The Times – William Russel,
ktorý bol priamym svedkom bitky, sledoval jej vývoj z miest, kde sídlil
pruský generálny štáb. Prítomní boli aj –
pruský kráľ Wilhelm l. a architekt vojny – predseda vlády Bismarck. Russel opisuje účinky nemeckej
delostreleckej paľby na jeden z nájazdov francúzskej kavalérie takto: „ Čelný pluk francúzskej jazdy vyšiel z kotliny najprv krokom, ktorý sa
rýchlo zmenil na klus. Kavaleristi sedeli na bielych a sivých koňoch,
slnečné lúče im osvetľovali tváre. Chystali sa zaútočiť. Keď došli na vrchol
kopca – klus ich koní sa zmenil na cval. Dve či tri sekundy sa zdalo, že sa
vrhnú na nemeckú pechotu a načisto ju zmetú“ ( V bitke pri Sedane
však mali výhodu pešiaci, ktorí boli vyzbrojení výkonnými puškami s nabíjaním
zozadu. ) „ A keď čelný rad francúzskej
jazdy docválal na vzdialenosť niekoľkých stoviek metrov od nemeckej pechoty –
vzduchom sa prehnala vlna burácajúcej salvy, pripomínajúca rachot ohňostroja.
Výsledok bol neuveriteľný. Jednotka, postupujúca na čele francúzskeho útoku –
sa rozložila v kope bielych a sivých koní. Niektorí jazdci sa
z nej snažili čo najrýchlejšie vyslobodiť, iní dvíhali ruky – akoby chceli
odvrátiť lavínu...!
O piatej hodine popoludní – mesto Sedan zaplavili davy civilného obyvateľstva.
Ľudia pobiehali v panike sem a tam , medzi zúfalými vojakmi, ktorí sa
snažili uniknúť úzkymi uličkami mesta. Napoleon lll. skrývajúci pod hrubou
vrstvou líčidla chorobou strhanú tvár, kráčal na koni medzi svojimi vojakmi.Už
vedel, že ďalší odpor proti Nemcom by vyústil iba do nového masakra. Preto nariadil – vyvesiť bielu zástavu.
Wilhelmovi l. doručil síce rytierske,
ale pokorné posolstvo. V ňom zazneli aj tieto slová: „ Pane, môj
milovaný brat. Keď už som nemal možnosť zomrieť medzi svojimi vojakmi-
odovzdávam aspoň svoj meč do rúk Vášho Majestátu.ˇUprimný brat Vášho veličenstva
– Napoleon“ Išlo však žiaľ iba o prázdny pokus o nadviazanie
priateľstva, ktoré nebolo víťazom vypočuté. A tak bitka pri meste Sedan,
znamenala pre Francúzov pokorujúcu a drtivú porážku – žiaľ i dlhodobými
následkami nielen pre Francúzov, ale aj pre celú Európu. (na obrázku je Napoleon lll. a Wilhelm l po bitke )
Za jeden jediný deň Francúzi utrpeli nevídané straty – asi 17.000 mužov
padlo a ďalších viac než 100.000 – padlo do Nemeckého zajatia. Nemci
stratili asi 9.000 mužov. V Zajatí sa ocitol aj sám Napoleon lll. a 2.
Septembra podpísal kapituláciu, ktorá automaticky znamenala zrútenie francúzskeho cisárstva. Do
hlavného mesta krajiny vstúpili nemecké vojská. Boje potom pokračovali až do podpísania mierovej zmluvy –
v máji 1871 Podmienky tejto mierovej zmluvy boli pre
Francúzsko nesmierne tvrdé – pretože muselo Nemecku odstúpiť najvýznamnejšie
priemyselné oblasti krajiny – Alsasko a Lotrinsko..Vedúca úloha
Pruska zvyšku nemeckých štátov tak zaimponovala, že v roku 1871 dosiahol
Bismarck – to, po čom dávno túžil. Vo Versailles
bolo vyhlásené jednotné Nemecko a jeho cisárom sa stal Wilhelm l. Bol ta aj začiatok dejín druhej ríše a zároveň –
začiatok novej éry nemeckých dejín.
V novej ére nemeckých dejín
(tkz. Druhá ríša) však dominovala ( na škodu veci ) preexponovaná sebadôvera Nemcov vo vlastné
vojenské schopnosti. Táto
preexponovaná sebadôvera Nemcov však mala svoje opodstatnenie – pretože na
začiatku 20. storočia – bola nemecká armáda vzorom pre väčšinu vojsk ďalších
krajín. Svoje vynikajúce vojenské kvality, dokázala v predchádzajúcich
ťaženiach – proti Rakúsku 1866 a Francúzku 1870. Vojenský systém Nemecka
študovalo veľa protivníkov. Dokonca aj v konzervatívnej – Veľkej Británii
o ktorej bolo známe, že nemá v úmysle sa od nikoho nič učiť, sa možno
aj nevedomky prispôsobovali Nemcom, keď do niektorých plukov zaviedli aj
typické prilby (pickelhaube) Sila
Nemeckej armády spočívala hlavne v jej organizácii – počínajúc generálnym
štábom, zloženým z talentovaných veliteľov a končiac jednotlivými
jednotkami s dôkladne vycvičenými a vysoko motivovanými vojakmi. Ako
kľúčová sa tiež ukázala aj dynamická príprava, ktorá sa dlhé roky zameriavala
na skutočné vojnové ťaženie. Generáli sa pri vojnových hrách
a bojových cvičeniach učili vyberať najvýhodnejšie strategické postupy.
Naviac – pri zahraničných cestách – dôkladne študovali terén potenciálnych
protivníkov a budúcich možných bojísk. Využívali sa všetky možnosti
najnovšej techniky- vrátane dopravy ľudskej a materiálnej sily železnicou
– až na front a masovej výroby najničivejších zbraní. Nemecko 2O. storočia bolo jednoducho prototypom
krajiny – nepretržite pripravenej na vojnu.
Každá armáda – ako ukázali
samotné dejiny – má však aj svoju slabinu. Ukázalo
sa, že najväčšou slabinou nemeckej armády, bola paradoxne jeho sila.
V tom čase prevládalo presvedčenie – odvíjajúce sa od skúseností Pruska
a ostatných nemeckých štátov 60 a 70 rokov 19. Storočia – že európsku vojnu je možné nielen vyhrať, ale
navyše v nej zvíťaziť
s najmenšími možnými nákladmi. Preto aj armády Ruska
a Francúzska – Berlín takmer ignoroval. Naviac – pochyboval, že do vojny
na kontinente, by sa zapojila aj Británia. S týmto neprimeraným sebavedomím teda Nemecko vstupovalo
do 1. svetovej vojny. ( neskôr sa však ukázalo, že Nemecko bude
musieť bojovať nielen na západnom, ale i na východnom fronte) Avšak – ešte
pred tým – než sa Berlín vydal na pochod na východ – rozhodol sa pre bleskový úder proti Francúzku.
Časť prvá : ( B )
Prvá svetová vojna 1914 -1918
a jej dôsledky pre ďalší vývoj na európskom kontinente a vo svete.
Krátky vstup do histórie vzniku vojny:
Dá sa povedať, že do roku 1914, boli veľké mocnosti Európy
a Ázie , rozdelené do dvoch veľkých skupín, ktoré zároveň
predstavovali dve nepriateľské aliancie.
Na jednej strane stáli ústredné mocnosti „ Trojspolku“ , z ktorých najväčší
vplyv malo
Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Taktiež Taliansko bolo jedným
z partnerov, avšak vzťahy s ním sa tak trochu „ochladzovali“, kým s Bulharskom
a Tureckom – naopak prehlbovali. Druhý blok – nazývaný „ Dohoda“ predstavoval Francúzsko, Rusko
a sympatizujúcu, nie však plne sa angažujúcu Britániu. Zeme –
tvoriace tieto aliancie, mali svoje silné, ale aj slabé stránky a zohrali
v budúcom konflikte značné úlohy.
Nemecko sa stalo
najväčšou vojenskou mocnosťou v Európe, ale jeho pokusy o súperenie
s britským námorníctvom ( bolo lepšie a silnejšie) boli príčinou
napätia medzi nimi. Rakúsko – Uhorsko
bolo ohromnou – ale nestabilnou
monarchiou, ktorá zahrňovala mnoho nespokojných národov. Británia – táto priekopnícka priemyselná
krajina – vládla ohromnej zámorskej ríši.
Pri svojej obrane spoliehala skôr na svoje veľkolepé námorníctvo, než na
malú profesionálnu armádu, ktorá mala asi 386.000 mužov. Rusko bolo naproti tomu – v priemyslovej a vojenskej
technológii o dobrých 400 rokov pozadu, no na druhej strane – do boja mohlo nasadiť doslova milióny
vojakov. Francúzsko sa stále nemohlo zmieriť s porážkou Nemeckom , vo
Francúzsko-Pruskej vojne v rokoch 1870-71. Samozrejme, že nedokázali sa
zmieriť ani s vojnovými náhradami, ktoré museli platiť. Bolo teda len
otázkou času, či prípadnej zámienky, kedy sa tieto bloky stretnú vo vojne.
Vojna nakoniec aj vypukla – na Balkáne, v juhovýchodnej Európe. Táto oblasť bola ešte krátko predtým súčasťou
Osmanskej ríše, ale Turci sa z nej stiahli, čím zanechali za sebou určité
mocenské vákuum, z ktorého chceli profitovať Rakúsko-Uhorsko a Rusko. Už v roku 1908 – zabralo
Rakúsko-Uhorsko provincie Bosnu a Hercegovinu, čo bolo príčinou sporu pre
časť Srbov týchto provincií, tradičného spojenca – Srbska. Rusko – ako
spojenec Srbska protestovalo , avšak nebolo pripravené podniknúť nijakú
vojenskú akciu.
Napätie v oblasti sa ešte viac vyostrilo – keď bol 28.júla 1914
v Sarajeve – zavraždený následník rakúskeho trónu – arcivojvoda František
Ferdinand so svojou ženou –srbským študentom Gavrilom Principom.
Situácia sa následne po tomto čine rýchle vymkla z kontroly. Pobúrené Rakúsko-Uhorsko – obvinilo Srbsko
z účasti na vražde a 28. augusta – vpadlo do Srbska. Rusko sa
postavilo na obranu Srbska a o dva dni neskoršie – zmobilizovalo 1,2
milióna vojakov. Nemecko celý spor
ešte viac vyostrilo – keď dalo Rusku ultimátum – aby sa do 24 hodín stiahlo,
inak mu Nemecko vyhlási vojnu. Keď Rusko ultimátum skutočne odmietlo – Nemecko mu
1.augusta 1914 skutočne vyhlásilo vojnu. A pretože Francúzsko bolo ruským
spojencom – vyhlásilo Nemecko 3.augusta vojnu aj jemu. Dňa 22. Septembra 1914 –
vyhlásilo Japonsko vojnu Nemecku a zaútočilo na nemeckú kolóniu Tsingtao ,
ktorá padla o 11 týždňov neskôr, po spoločnom útoku japonských
a britských jednotiek. Nemecké
bojové lode boli prenasledované až
k Indickému oceánu a južnému Atlantiku - keď v posledných mesiacoch roka 1914 ,
bojovali za nadvládu v bitkách o Coronel a Falklandské ostrovy. Terčom útoku sa
stali tiež nemecké kolónie v Afrike.
Nemecko malo podľa svojho „Schlieffen-planu“ obsadiť
Francúzsko skôr, než sa zmobilizuje Rusko, inak by bolo nútené bojovať na dvoch
frontoch- na západne i východnej fronte. Rozhodli sa pre úder proti Francúzsku – ťažením cez Belgicko. A tak 4. augusta Nemci Belgicko
skutočne napadli. Toho istého dňa – vyhlásila
Británia vojnu Nemecku. A tak sa stalo, že behom necelých 5 týždňov –
bola vo vojne prakticky celá Európa. Nemeckú armádu, ktorá mala v tom čase
1,5 milióna mužov, nemohlo už nič zastaviť. Po celej západnej fronte porážala
francúzsku armádu. Zlom nastal až v septembri 1914 – v bitke pri
Marne, kedy bola ofenzíva Nemeckých armád po prvý krát zastavená !!!
Bleskový úder proti Francúzsku
Cieľom operácie – namierenej proti Francúzku, bolo zabezpečenie hraníc v oblasti priemyselného
Porýnia a plne sa zamerať na potenciálne väčší problém –
reprezentovaný Ruskom. ( Je zaujímavé,
že podobný spôsob strategického myslenia , sa opakoval aj počas druhej svetovej vojny ) V duchu Nemeckej idee „ rýchlej ofenzívy“ , ktorej Nemci
bezvýhradne verili – náčelník generálneho štábu – Alfred von Schlieffen –
vypracoval plán, podľa ktorého sa mali nemecké ozbrojené sily, s využitím
železničnej dopravy – prepraviť na front , rýchlym postupom prejsť Belgicko
a vyhnúť sa tak francúzskym obranným postaveniam. Zdalo sa, že nemecká taktika bleskového úderu , či rýchlej ofenzívy je
jednoducho nezdolateľná a už predom predurčená na úspech. Udalosti sa však časom začali vyvíjať
trochu inak.
Po vypuknutí 1. Svetovej vojny – 1. augusta
v roku 1914 – stačilo len
jednej z nemeckých divízií – 24
hodín na to , aby obsadila Luxembursko. O dvanásť dní neskôr, sedem nemeckých
armád prekročilo Rýn a preniklo Belgickom na Francúzske hranice.
Belgičania bojovali statočne, ale nakoniec ich zdolala veľká prevaha palebnej
sily Nemecka. Velenie francúzskej armády sa v týchto fázach vývoja bojovej
situácie domnievalo, že zo strany Nemecka ide iba o útok na „odpútanie pozornosti“
a tak sa ďalej držalo svojho plánu
– podľa ktorého by mal sledovať hlavný úder Nemecka – do Alsaska
a Lotrinska, teda do regiónov o ktoré
Francúzsko prišlo v prusko-francúzskej vojne 1870-71. Keď si
Francúzi nakoniec uvedomili, že na východnej hranici majú vojská pripravené iba
na udržiavanie pozícií – bolo žiaľ už neskoro. Nemecké armády medzitým už rýchlo prekonávali severné hranice
Francúzska. Avšak – v duchu
„Zmluvy o vzájomnej pomoci „ Británia po nemeckom vpáde - vyslala do Belgicka expedičné sily (BEF). Britské expedičné jednotky, bez dostatočnej
podpory Francúzov však nakoniec museli ustúpiť. Nemci sa domnievali, že
britskú hrozbu definitívne zažehnali. Odvážny von Schlieffenov a von Motkeho plán – smerovania hlavného
úderu na Paríž zo severu ,čím chceli dostať francúzske vojská
v severovýchodnom Francúzku do obkľúčenia, sa však neuskutočnil
a Nemci sa sústredili na likvidáciu
francúzskych vojsk z juhovýchodu. V tejto fáze boja sa už prejavila „chyba nadmierne ofenzívnej stratégia“ ktorá mala za
následok, že „obnažila“ pravé krídlo nemeckej zostavy, pred útokom francúzskej
armády, postupujúcej od Paríža. Bojová situácia sa vyostrila až tak , že Moltke stratil
kontrolu nad ďalším priebehom bojov.
Bitka pri Marne:
Veliteľ francúzskych síl
v Paríži – generál Gallieni –
trval napriek mnohým protestom na tom, že práve v tomto okamihu vývoja
vojny – nastal ten správny okamžik – na
útok proti Nemcom. Gallieny nakoniec presvedčil nielen náčelníka
generálneho štábu francúzskej armády - gen. Jesepha Jeffrea, ale aj
britského veliteľa – poľného maršála Johna
Frencha. Výsledkom
bola prvá bitka pri Marne, ktorá sa začala 5. Septembra 1914. Nemci, pod
vedením generála von Klucka, museli zastaviť útočný postup a čeliť
francúzskemu útoku. Gallieni poslal z Paríža posily v 600 vozidlách
mestskej taxislužby. Medzi
dvoma nemeckými armádami, z ktorých jedna bola príliš vpredu a druhá
zasa vzadu – sa otvárala medzera, do ktorej prenikli Briti. Pre Nemcov po prvý
krát nastala krízová situácia, odvíjajúca sa z možnosti obkľúčenia ich
armád – Francúzskom zo severu a Britmi – možným útokom na stred ich armád.
Preto Nemci ustúpili na druhý breh rieky Marny.
Víťazstvo
francúzskych armád pri Marne však malo privysokú cenu – v tejto prvej
bitke pri Marne stratili 80.000 mužov.
Nemci svoje straty nikdy nezverejnili, známe však je, že 15.000 ich vojakov
padlo do zajatia. Briti utrpeli straty asi 1700 mužov.
Francúzi ospevovali túto bitku
ako „
Zázrak pri Marne“ aj keď im radosť kalila skutočnosť, že sa im nepodarilo
vyťažiť z nemeckého ústupu viac. Obranné línie sa teraz jasne vytýčili a boje na západnom
fronte prešli do fázy zákopovej vojny. Armády vojensko-politického
bloku „Dohody“( francúzske, britské a ruské ) – na jednej strane
a vojská cisárskeho Nemecka – stojace proti nim , sa pevne usadili v zákopových postaveniach od Severného mora – až
po Švajčiarsko. ( dĺžka viac než 700 km ) Zákopová vojna na západnom fronte
nakoniec trvala
4 roky a ukázala sa byť najničivejšou a najdesivejšou vojnou, než tie
najhoršie predstavy. Boje sa tiahli mesiace. Keď došlo k „ Veľkej
ofenzíve“- zahynuli behom jediného dňa dasaťtisíce mužov – často iba pre
niekoľko metrov pôdy. Až takmer do konca vojny sa frontová línia neposunula
v žiadnom smere o viac než 65 kilometrov.
Vo februári 1916 zostavilo
Nemecko plán , podľa ktorého malo útokom na
kľúčovú francúzsku pevnosť vo
Verdune a „nechať Francúzov vykrvácať“ Na oboch stranách padli tisíce
vojakov avšak Verdun zostal vo francúzskych rukách. Ale aj britský útok – na rieke Somme – sa zmenil na
krvavý kúpeľ.
Somma 1916:
Cieľom bitky pri Somme –
povedané vojenskou terminológiou – bolo „uvoľniť
tlak“ zvierajúci Francúzov, ktorých obetavosť v prvých dvoch vojnových
rokoch dala spojencom možnosť „nabrať
nevyhnutné sily“ na zastavenie nemeckého postupu. Veľký útok pri Verdune,
ktorý sa začal vo februári 1916 takmer vyčerpal Francúzov až na hranicu ich
možností, či načrel až na dno ich ľudského potenciálu. Britský postup na sever,
mal pomôcť odvrátiť nemecké vojská od Verdunu. Veliteľ britov – generál Haig
sa spoliehal na výdatnú spoluprácu s Francúzmi. Avšak vzhľadom na situáciu
pri Verdune – sa bitka pri Somme
nakoniec stala prevažne záležitosťou Britov a vojsk Britského spoločenstva
národov. Francúzsky podiel na štyroch zúčastnených spojeneckých armádach
presahoval len jednu štvrtinu. Hlavnej bitke – 1. Júla 1916 – predchádzala hromadná
delostrelecká príprava v priebehu ktorej na Nemecké pozície smerovalo 1,7
milióna striel. Britská 4. Armáda zaujala pozície medzi
Gonnercourtom na severe a Mariecourtom na juhu – pričom rieka Somma tiekla
pozdĺž jej pravého krídla. Hodinu pred ofenzívou
dopadlo na návršie s nemeckými pozíciami východne od britských
postavení 224 221 delostreleckých granátov. Táto delostrelecká príprava mala totálne
neutralizovať nemecký odpor, umožniť britskej pechote postúpiť cez zničené
frontové územie a dobyť nepriateľské zákopy. Britské očakávania však vážne zlyhali !!! A dôvod ?
Väčšina delostreleckých granátov nemala dostatočne silnú výbušnú silu – aby prenikla cez betónové kryty nemeckých vojakov. Strely iba explodovali na zemi, dokonca
nezničili ani drôtené zátarasy pred zákopovými líniami. Letectvo, ktoré vykonávalo prieskum bojiska,
videlo len rozrušený terén a skreslenými hláseniami ubezpečovali
veliteľov, že delostrelecká príprava splnila svoj účel. Aj hlásenia pozemného
prieskumu – varujúce, že zátarasy z ostnatého drôtu zostali takmer
neporušené – vyšší velitelia nebrali na vedomie. Zlyhalo aj delostrelectvo,
ktoré malo umlčať nemecké batérie, ktoré v okamihu
britského útoku bolo v plnej pohotovosti. Ba čo viac – väčšinu britských vojakov pri Somme tvorili
čerství odvedenci. Ich výcvik značne zaostával za požadovaným. V boji
sa síce správali veľmi statočne, ale v okamihu, keď prekonávali „územie
nikoho“ – sa Nemci vynorili zo zákopov
a kosili ich paľbou z guľometov. Bol to doslova krvavý kúpeľ – veď britské
straty iba za prvú hodinu bojov dosiahli katastrofálny počet – 30.000 mužov.
No boj napriek tomu pokračoval ďalej s menšími, či väčšími úspechmi.
V novembri 1916 sa bitka
pri Somme dostala do záverečnej fázy. Spojenci dobyli rozhodujúce nemecké
obranné postavenia pri Beaumont Hameli
a Beaucorte. Celkový počet padlých a ranených bol hrozivý: v radoch
Britov to bolo 420.000 mužov, vo francúzskej armáde 205.000 mužov. Nemci v masakri pri Somme stratili 680.000 mužov. Doslova
morbídne na celej bitke bolo naviac to, že „krvavá hostina“ priniesla spojencom
„ územný zisk podobe postupu o nepatrné tri kilometre !!! Bitka pri Somme dokázala, že nemecká armáde nie
je nezraniteľná a veľa britských vojakov si uvedomilo, že hoci to bude
stáť ešte veľa úsilia i krvi – Nemcov nakoniec predsa len porazia.
V nemeckých radoch naopak – sebadôvera vo vlastné sily výrazne poklesla. Vo vojne nastal
obrat !!! Britský generál Haig si „privolal“ na pomoc novú techniku.
Do Francúzska z Veľkej Británie – pod krycím názvom „ vodné nádrže“ ( vater
tanks) – dodávali nové
zbrane, ktorých názov „tank“ sa natrvalo zaužíval práve od tohto zakódovaného
anglického výrazu. Nové obrnené
vozidlo na pásoch a s kanónom urobilo na Haiga okamžite obrovský
dojem. Už v septembri 1916 dostali Briti prvé tanky. Bolo ich žiaľ iba 32
kusov. No aj tieto boli okamžite nasadené do boja. Už samotný fakt, že sa 15 septembra objavili na fronte a na
Britskej strane tanky – vyvolal v radoch Nemcov veľkú paniku. Treba
ešte dodať, že aj keď samotné tanky neboli schopné zabezpečiť prelomenie frontu
– predstavovali však novú kvalitu a boli predzvesťou nových
takticko-strategických úvah pri príprave a riadení vojnových činností
v budúcnosti. K zabíjaniu
v tejto vojne boli využívané nové
vojenské vynálezy: Okrem Britského
tanku , tu boli ďalšie nové zbrane.
Nemci ako prví – použili ťažké delostrelecké
zbrane. Výbuch jedného takéhoto monštra – nazývaného „ Veľká Bertha „ bolo počuť cez celý Lamanšský
prieliv, až do Kentu. Avšak – väčšinu ľudských obetí mali na
svedomí guľomety a bojový plyn.
K vzájomným útokom – nasadili obe strany aj novo navrhnuté lietadlá. Tak
došlo po prvý krát v histórii s použitím lietadiel –
k bombardovaniu civilného obyvateľstva. Británia využívala nálety obrovských vzducholodí Zeppelin
a letci v dvojplošných lietadlách , zvádzali vo vzduchu neľútostné
súboje, často vyzbrojení iba ručnými zbraňami, či dokonca tehlami. Po celú
vojnu bolo pánom morí britské
námorníctvo. Medzi Nemeckou a Britskou flotilou sa za celý priebeh
vojny odohrala jediná námorná bitka
– v roku
1916 pri Jutlande. Briti ju i pri vyšších stratách, ako ich
protivník vyhrali a zatlačili
nemeckú flotilu späť do prístavu. V dôsledku toho – mohlo britské kráľovské námorníctvo
zahájiť blokádu Nemecka !!! No Nemecko odpovedalo rovnako rezolútne – proti blokádou –
s nasadením ponoriek nazývaných U-boat. Keď potom 8.mája 1915 – jedna
z nemeckých ponoriek potopila zaoceánsky parník Lusitánia – so 128 vplyvnými americkými pasažiermi na
palube , ( z 1198 pasažierov, ktorí
zahynuli a 761 sa zachránilo) – stala sa možnosť vstupu Spojených štátov
do vojny reálnejšia. No nestalo sa tak !!! Nemci totiž až do roku 1917 neobmedzenú
ponorkovú vojnu zastavili. Keď ponorkovú vojnu opäť obnovili a vražedné
nemecké ponorky potopili stovky obchodných lodí, Británia svoje konvoje chráni
novou zbraňou –torpédoborcami. Nakoniec – aj Spojené štáty – v apríli 1917 vyhlasujú
prezidentom Woodrowom Wilsonom – Nemecku vojnu.
Zatiaľ, čo sa Spojené štáty
pripravovali na vojnu – vyslaním svojich jednotiek, vojna na západe pokračovala
ďalej. Nemci boli prinútení ustúpiť –
ale iba na dobre pripravené pozície (Hindenburgova línia ). Britské jednotky
pri Passchendaele ( čo je iný názov pre Ypres) si chceli „polepšiť svoju
reputáciu“ novou ofenzívou proti Nemcom. Avšak bitka, ktorá sa mala stať
presvedčivou demonštráciou novej taktiky a techniky britských pozemných
síl – sa zmenila na nočnú moru plnú blata a naviac – sprevádzanú
nesmiernymi stratami na ľudských životoch.
Bitka pri Ypres 1917:
Ak bola bitka pri Somme pre
velenie britskej armády traumou, mala bitka pri Ypres v lete roku 1917
konečne priniesť ovocie ťažko získaných skúseností. No po 5-mesačných bojoch, ktoré vyvrcholili
útokom na Passchendaele ( čo bol iba iný názov miesta bitky pri Ypres) – Briti utrpeli straty asi 300 000 mužov,
pričom sa ich strategická situácia vylepšila iba nepatrne. Niet preto divu, že
pojem „Passchendaele“ zarezonoval v kronikách vojnových tragédií
20.storočia, takmer tak intenzívne, ako pojem „ Somma“ Tento paradox, sa javí vo svetle dvoch
predchádzajúcich bitiek z roku 1917 ešte prekvapujúcejší, lebo v bitkách
pri Arrase a na hrebeni Vimi – sa aplikovalo
niekoľko nových taktických postupov a použili sa nové druhy vojenskej
techniky – ťažké, ale presné delostrelectvo, pohyblivá priehradná paľba,
sústredená streľba z guľometov, bojové plyny a nakoniec i tanky.
Kde sa teda stala chyba ?
V apríli 1917 sa severne od
Remeša začal hlavný útok Francúzov. Avšak akcia
„Nivella“ ako ju nazvali Francúzi, svoj cieľ nesplnila. Len v jej prvých
dňoch Francúzsko stratilo takmer 130.000 mužov. Táto katastrofa, mala veľmi zlý
vplyv na už aj tak na žalostne zlú morálku francúzkej armády. Dokonca vypukli
vzbury a Francúzsko bolo na pokraji porážky. V tejto situácii – Briti
zvolili variantu novej ofenzívy, na odlákanie pozornosti Nemcov. Generál Douglas Haig – si zvolil mesto Ypres vo Flandersku. Cieľom Haigovho
útoku, bol hrebeň východne od Ypres – dlhý 11 kilometrov, s dedinkou Passchendaele.
Útok sa začal 31. júla , samozrejme s využitím poznatkov novej
taktiky. Hromadná delostrelecká príprava s 3.000 hlavňami zasypala každý
meter nepriateľskej línie takmer 5 tonami ničivej trhaviny. Prieskum
zabezpečoval britský Kráľovský letecký zbor, ktorý ovládol oblohu nad bojiskom.
Vďaka koordinácii všetkých druhov zbraní, bola úspešná aj pechota. Veď už v prvý
deň Briti dobyli územie ovládané Nemcami do hĺbky asi dva kilometre. Opojenie z úspechu
však skalili prvé semienka sváru u britských armád. ( 1.2. a 5. Armáda
– generálov Anthonea, Plumera a Gougha ) a tak sa hlavný útok oneskoril o celých 6
týždňov, čo znamenalo, že sa premeškalo dobré počasie. Práve v čase,
keď sa spojenecké vojská začali v hĺbke nemeckej zostavy stretávať s väčším
odporom – spustili
sa jesenné dažde a ďalší postup sa zastavil. Vytrvalý dážď a voda,
ktorá dovtedy odtekala kanálmi, ktoré vykopali miestni farmári. však po
delostreleckom útoku – premenili terén na nespočetné množstvo kráterov. Doslova
– nevyhnutným dôsledkom trvalých dažďov bolo, že bojisko pri Ypres sa zmenilo na blatistú
krajinu s polámanými pahýľmi stromov a krátermi po explóziách
delostreleckej munície – zaplnenými až po okraj dažďovou vodou.
Blato nielen že postup ľudí a techniky zastavilo, ale mnohých z nich načisto
pohltilo. ( stratilo sa tam vraj až 40.000 vojakov – s podozrením , že sa
utopili v blate) Prvý veľký dažďový príval trval celé dva týždne, tento
čas samozrejme Nemci využili na posilnenie svojich pozícií. Generál Haag
nahradil generála Gougha uvážlivejším generálom Plumerom a poveril ho
vedením útoku na vyvýšeninu okolo Passchendaele. Zmena vedenia a nasledujúca
reorganizácia peších jednotiek , si vyžiadali ďalšie 3 týždne. Dažde ustali a vystriedalo ich obdobie
sucha. Blato stvrdlo, terén spevnel. Preto aj 20. Septembra –
britské a austrálske jednotky obnovili postup smerom k lesu nazývaného
Strelnica a priľahlým dedinkám. Nemci však
„odpovedali“ neobyčajným trikom v boji – keď doslova vyvolali
prachovú búrku spôsobenú explóziou nemeckých delostreleckých šrapnelov. Naviac
, akoby naschvál – opäť sa spustil silný dážď. Popredný vojenský historik Pandy
Griffith opisuje blata na novú taktiku týmito slovami :
„
Vysoko trieštivé náboje dopadali do blata bez toho, aby explodovali. Letecký
prieskum, pokiaľ mohol v tomto počasí vyštartovať – nedokázal rozoznať
vlastných vojakov od nepriateľa, pretože všetci mali uniformy rovnako zablatené.
Podložie mínometov sa zabáralo do bahna po každom odpálení míny a tanky zapadali,
hneď ako zišli z pevnej cesty. Ľahké zbrane sa počas hodinovej streľby beznádejne
zapchali a zranení sa často utopili v bahne „
Nemci na útok odpovedali
tvrdými protiútokmi. Po prvý krát pri nich použili bojový plyn – yperit.
Jedovatý plyn sa udržiaval v blatistých kráteroch a v spojení s bahenným
živlom vytváral smrtiaci koktail, ktorý nepretržite ohrozoval životy vojakov. No napriek tomu sa
6. Novembra – kľúčového miesta bitky pri Passchendaele – zmocnili kanadskí
vojaci. Bitku pri Ypres,
možno bez pochýb označiť za víťaznú, no na desivých poveternostných podmienkach
– stroskotali všetky dobre premyslené plány Gen. Haiga a jeho spolupracovníkov.
Po návrate do Británie sa taktické inovácie britskej armády, čo je
samozrejmé – nestretli s pochopením u tamojších politikov. Tí ich
totiž – čo je ľudsky tiež pochopiteľné – konfrontovali iba s obrovskými ľudskými
stratami , predstavujúcimi 300.000 mužov. Mnohým toto víťazstvo pripadalo skôr ako
ďalšia porážka. Nemecké straty boli tiež veľké a predstavovali celkom
240.000 mužov. No Nemci ešte stále okupovali Belgicko a vojna pokračovala
ešte ďalší rok.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára