Nemecký fašizmus v spároch okultizmu, mystiky a mágie 3

Časť druhá :   

                   Koniec 1. svetovej vojny , následky svetovej hospodárskej krízy a vznik radikálných hnutí vo svete. Korene zrodu ideológie fašizmu v Európe

 „ Víťazstvo“ Britských jednotiek a ich spojencov pri Ypres – bolo svojim spôsobom „Pyrhovo víťazstvo“ pretože straty na ľudských životoch boli nepredstaviteľne veľké – len u Britov to bolo cez 300.000 mužov.Zdanlivo obyčajná vec, akou je blato zbavila Britov a ich spojencov ilúzie o ľahkých víťazstvách. Nečujme sa preto, že mnohým toto „víťazstvo“ pripadalo skôr ako porážka. Do vojny však vstúpili Američania a ich útvary onedlho napomohli k zmene pomeru síl – samozrejme v neprospech Nemecka. Medzi tým však spojenci museli čeliť novým nemeckým útokom – podobným tým – akými Nemci predtým otupovali ich ofenzívy.

Hlavný veliteľ nemeckých ozbrojených síl – generál Erich von Ludendorff – opäť začal dôverovať nemeckým zbraniam. Jeho vojaci totiž získali skúsenosti s novými, pružnejšími spôsobmi útočnej činnosti, ktoré umožňovali rýchlo obchádzať silné oporné body nepriateľa a prenikať jeho líniami. Ako rozhodujúca sa však ukázala skutočnosť, že Ludensdorff sa konečne mohol spoľahnúť aj na početnú prevahu jeho vojs, ktorá vyplynula z toho že revolúciou zmietané Rusko – ukončilo svoje vojnové operácie. Nemci tak mohli po železnici presunúť z východného frontu na západ veľký objem vojsk. V tomto aspekte videl gen. Ludensdorff vhodnú príležitosť – ako udrieť ešte pred tým, než sa Američania plne zapoja do europských bojov. Výsledkom bola tzv. Ludendorffova ofenzíva na jar v roku 1918. Ludensdorff si na ofenzívu vybral priestor starého bojiska pri Somme , kde držali pozície Briti a Francúzi. Nemci prekvapili spojencov – po päťhodinovej delostreleckej príprave sa  Nemci 21.marca 1918 pustili do útočnej operácie. Spolu – 65 nemeckých divízií – na čele s rýchlimi údernými jednotkami, prelomilo britské obranné línie, široké asi 100 km. Britskú 5. Armádu, zbytočne rozvinutú do šírky – Nemci doslova totálne zdecimovali. No na severe sa 3. Britskej armáde darilo lepšie – nemecký útok zaržala. Prienikom do hĺbky spojeneckých pozícií – Nemci vytvorili klin až do vzdialenosti 65 km a začali sa vdalovať vlastným tylovým jednotkám – svoj postup vpred preto museli zastaviť. No hoci tento prvý jarný útok Nemcov, bol veľmi úspešný – na druhej strane – sprevádzali ho aj veľmi veľké straty na životoch, ktoré predstavovali až 250.000 mužov. (obrázok vpravo ukazuje straty na životoch zúčastnených strán počas trvania prvej svetovej vojny)

Ludendorffovi jeho prvý útok teda nepriniesol rozhodujúci obrat vo vojne, ako predpokladal. V skutočnosti ho iba pripravil o najlepšie úderné jednotky. Napriek tomu, v apríli Ludendorff začal neďaleko Ypres novú ofenzívu. Jej cieľom malo byť obsadenie prístavov v Lamanšskom prieplave a odrezanie Britov od Francúzov. V niekoľkých – po sebe nasledujúcich útokoch Nemci dobyli späť všetky územia, ktoré stratili v bitke pri Ypres. Len húževnatý odpor Britov, Francúzov a Belgičanov, zabránil Nemcom dokončiť veľký prielom. Výsledkom odporu, ale aj dravých protiútokov spojencov – bol Ludendorff prinútený celú efenzívu zastaviť. No 29. Mája gen. Ludendorff uštedril spojencom ďalší hromadný úder. Vrhol sa na francúzske pozície pri rieke Aisne a Nemcom sa podarilo postúpiť do hĺbky 30 km. Tu sa však Nemci po prvýkrát stretli s novým protivníkom – s Američanmi. No ešte aj v júni 1918 Nemci ďalšími dvoma útokmi dôkladne otriasli spojeneckými líniami. Zastavili ich francúzske a americké armády a to hlavne preto, že boli v hĺbke obrany oveľa lepšie organizované. Spojenecké letectvo spolu s delostrelectvom bombardovali mosty ovládané Nemcami a ničili ich zásobovacie spojenia. Vývoj vojnových udalostí sa začal k Ludendorffovi obracať chrbtom.  Ludendorff mal v bojoch nesmierne vysoké straty a jeho vojaci už strácali vôlu pokračovať ďalej vo vojne. Na europské bojiská sa medzitým každý mesiac presúvalo 300.000 amerických vojakov.

Čierny deň Nemecka:

             „ Ôsmy august sa stal čiernym dňom nemeckej armády, napísal Ludendorff vo svojich pamätiach, všetko čoho som sa obával a pred čím som toľkokrát varoval, sa tu na jedinom mieste stalo skutočňosťou. Náš vojnový stroj už prestal fungovať „

Čo sa vlastne 8. augusta na frontoch udialo ?

Veliteľom spojencov sa podarilo dokonale utajiť pripravovanú ofenzívu aj vďaka tomu, že veľa presunov urobili spojenci pod rúškom noci. A tak  8. Augusta pred svitaním, vyrazilo pod rúškom nízkej hmly do útoku 465 tankov, nasledovaných britskými, kanadskými a austrálskymi pešiakmi. Spojenecké delostrelectvo pred nimi  „čistilo cestu“ pohyblivou priehradnou paľbou. Útok smeroval na juh od rieky Sommy – k Amiens. Slabo bránené nemecké pozície sa rýchlo rúcali a ich obrancovia ustúpili až o 13 km. Nemci, ktorých nečakaný útok značne demoralizoval, bojovali s malým nasadením a len v prvý deň bitky 12.000 z nich padlo do britského zajatia. Skutočnosť , že sa z nemeckých vojakov vytratil ich povestný bojový duch, Ludendorffa veľmi znepokojil. Práve vtedy po prvý krát použil výraz „ čierny deň Nemecka“ Medzi tisíckami nemeckých vojakov, ktorí sa vzdali počas prvého útoku spojencov – bolo aj 281 dôstojníkov. Bojovali už len symbolicky a potom jednoducho zložili zbrane. Britská 3. Armáda sa 21. Augusta vydala na ďalší postup na sever. Vďaka skutočnosti, že povolil tlak na 4.armádu, mohol útočnú aktivitu obnoviť aj tento britský bojový zväz. Zdalo sa, že navzájom sa prekrývajúce útoky spojeneckých síl, nasledujúce jeden za druhým, sa stanú kľúčom k víťazstvu. Spojenci – ako celok prikročili k poslednému ničivému útoku. Americká 1. Armáda, pod vedením  generála Pershinga dokázala odbornú zdatnosť a odvahu v septembrovom útoku v oblasti rieky Maasy a Argonnského lesa. Francúzi si napravili národnú povesť tým, že znovu dobyli Sedan- dejisko pokorujúcej porážky v prusko-francúzskej vojne. Briti na severe zaútočili na Hindenburgovu líniu a 5. Októbra ju prelomili. Nemecké hlavné velenie zachvátila panika. Lunderdorff bol presvedčený, že „ dýku do chrbta“ mu vrazil nedostatok podpory v Nemecku. Táto legenda po vojne stále silnela a dočkala sa ohlasu aj u Hitlera a jeho nacistov. Nemci zvažovali ponuku na prímerie. Vojenský tlak však zo strany Britov silnel. Vytrvalými útokmi sa im podarilo poraziť nemeckých obrancov na rieke Selle. Nemci požiadali amerického prezidenta Wilsona o mierové rokovania , no prezident im odkázal , že nebude rokovať s režimom vojenskej diktatúry. Dňa 27. Októbra Ludendorff odstúpil z funkcie hlavného veliteľa. O dva dni neskôr sa vzbúrilo nemecké námorníctvo a po celom Nemecku vypukli demonštrácie. Nemecká vláda nemala inú možnosť – než prijať porážku. Cisár odstúpil a ušiel do Holandska. Nemecko sa stalo republikou a 11. Novembra 1918 o 11.00 hodine bolo vyhlásené prímerie.  Prímerím, ktoré 11. novembra 1918 podpísali predstavitelia Nemecka a spojencov v železničnom vagóne na stanici  Rethondes v Compiégnskom lese – sa skončila prvá svetová vojna.

 ( viď obrázok vpravo)   O 22 rokov neskôr – po dobytí Francúzka Hitlerom v druhej svetovej vojne  - Francúzsky generál  Huntziger 21.júna podpísal kapituláciu Francúzska. Ale aká to historická irónia ! Akt podpisu kapitulácie sa odohral v železničnom vagóne v lese pri Campiegne – teda presne tam, kde sa uzatvorilo prímerie v roku 1918. Pre Nemecko to bola doslova sladká pomsta!!! A. Hitler dal neskôr tento železničný vagón zničiť, aby predišiel podobným symbolickým aktom.

Keď boje utíchli, stretli sa predstavitelia víťazných mocností vo francozskom Versailles, aby tu prejednali podmienky mieru. Výsledkom jednania bola Versaillská  mierová zmluva, podpísaná 28. júla 1919. Spojenci , no najmä Francúzsko chceli Nemecko prinútiť, aby zaplatilo za útrapy, ktoré so sebou vojna priniesla. Nemecko muselo v rámci reparácií (kompenzačných  platieb ) odovzdať spojencom pôdu, zlato, dobytok i suroviny, ako železo a uhlie a strpieť pokorujúcu prítomnosť dohodovej okupačnej armády v oblasti Porýnia. Rada historikov má zato, že hlavne nadmerné reparácie boli príčinou finančného zrútenia Nemecka v dvadsiatych rokoch a že podmienky zmluvy boli príliš kruté. Preto sa rada z nich domnieva, že práve toto viedlo v 30. rokoch k vzostupu Hitlera a jeho nacistickej strany a vlastne aj k druhej svetovej vojne.

Svetová hospodárska kríza:

Z histórie je známe, že „ Veľká hospodárska kríza“ – znamenajúca v konečnom dôsledku celosvetovú krízu – bola svojim spôsobom „odštartovaná“ finančným krachom na burze v USA.  Klesajúci objem výroby, masová nezamestnanosť a chudoba, boli sprievodným javom jej priebehu a existencie takmer celých 30 rokov. Tento vývoj mal nakoniec  svoje ďalekosiahle – hlavne politické dôsledky.

Už v roku 1918 sa Európa začala pomali zotavovať z prežitých hrôz prvej svetovej vojny, ktorá priniesla so sebou nesmierne veľké ľudské obete. ( 2 milióny Nemcov, 1,7 milióna Rusov, 1,358 milióna Francúzov, 1,1 milióna vojakov Rakúsko-Uhorska, 761 tisíc mužov Veľkej Británie....a  114.000 Američanov) Je len logické, že nielen v Európe , ale aj vo svete sa ako dôsledok 1. Svetovej vojny – objavila celá rada problémov, ktoré bolo nutné prekonávať. Najviac sa však tieto problémy prejavovali v porazenom  Nemecku, zrodom rôznych politických skupín, ktoré opäť „rinčali“ zbraňami. Situáciu ešte viac vyostrila obzvlášť vysoká inflácia v rokoch 1922-23, ktorá „ pripravila“ stredné vrstvy obyvateľstva takmer o všetky úspory. No na konci 20. Rokov sa zdalo, že hospodárska situácie sa všade viac- menej stabilizuje. Treba však zároveň zdôrazniť, že hospodársky rast nebol všade rovnomerný. Napríklad – vo Veľkej Británii počet nezamestnaných nikdy neklesol pod milión a niekoľko zemí – včetne Veľkej Británie a Nemecka – bolo závislých na pôžičkách z USA – aby mohli splácať vojnové dlhy, ktoré (čo je tiež zaujímavé) mali tiež u amerických veriteľov. A pretože – ekonomika Spojených štátov bola v tom čase na vzostupe , zdalo sa, že táto finančná závislosť v sebe skrýva len minimum nebezpečenstva. Ako však ukázal ďalší svetový hospodársky vývoj – tento predpoklad sa ukázal ako hlboký omyl !!!

Je tu namieste otázka – z čoho vlastne pramenili presvedčenia o „neotrasiteľnosti“ hospodárskej prosperity ? Nuž –odpoveď na túto otázku ani tak ťažká nie je. Spojené štáty neboli vojnou, ktorá tak vážne poškodila ich hospodárskych konkurentov, obzvlášť poznamenané ( až na 114.000 padlých vojakov) , lebo vojna sa odohrávala v prevažnej miere na európskom kontinente. Spojené štáty aj v dôsledku týchto udalostí – výrazne zvýšili svoj ekonomický náskok pred ostatnými a na svojom území vytvorili „blahobytnú konzumnú spoločnosť“ Keďže výroba, vývoz a príjmy neustále narastali – zdalo sa, že vlastne nič im nebráni v ďalšej hospodárskej expanzii. Amerika jednoducho „prekypovala“ optimizmom. Tento jej optimizmus sa odrazil aj v vzostupných cenách akcií – predávaných na Well Streetu – čo bolo sídlo newyorskej burzy cenných papierov. A pretože hodnota cenných papierov išla neustále nahor, státisíce ľudí logicky dospeli k záveru, že nákup akcií je pre nich bezpečnou cestou a možnosťou – ako ľahko zarobiť peniaze. Naviac – burzové pravidlá v tej dobe umožňovali nákup i jednotlivcom – bez dostatočného kapitálu a to prostredníctvom maklérov ( zaplatili menšiu zálohu a potom splácali zo ziskov). Tento vývoj mal za následok aj to, že sa začali hojne objavovať nové spoločnosti.  Keďže vývoj išiel ľahko a dobre – nikoho ani vo sne nenapadlo – brať do úvahy fakt, že tieto nové spoločnosti sú vo svojej existencii mimoriadne krehké, hlavne preto, že nedisponovali väčším kapitálom. Čoskoro sa však dostavili problémy , signalizujúce, že éra blahobytu americkej spoločnosti zrejme končí.

Krach newyorskej burzy cenných papierov:

V rokoch 1928-29 stúpala cenová špirála  akcií i samotných cien vyššie a vyššie, až ceny akcií dosiahli priam fantastických výšok. Avšak – v septembri 1929 nastal obrat – ceny akcií začali naopak prudko klesať. Majitelia akcií sa najprv doslova vydesili z tohto vývoja a spanikárili. Vo štvrtok – 24. Októbra – ktorý vošiel do dejín ako „ čierny štvrtok“ – bolo vo veľkej predajnej vlne ponúknuté na predaj 12 miliónov akcií. No to bol iba začiatok.  Teraz sa situácia úplne obrátila – v záujme záchrany trhu s cennými papiermi – bol vyvíjaný nátlak na predaj  balíku  cenotvorných akcií, čím sa mal „povzbudiť“ predaj. No kupujúci , ktorí nakúpili prostredníctvom maklérov, nemohli už naďalej splácať svoje pohľadávky a tak – logicky o svoje akcie prišli. Spoločnosti s „podhodnoteným“ kapitálom, nemali čím kryť svoje straty a skrachovali. Koncom roku 1929, zruinoval tento „krach“ mnoho spoločností a jednotlivcov a vážne otriasol dôverou národa. Avšak – ani to ešte nebol koniec Panický predaj akcií síce skončil, ale ich ceny  ešte ďalšie tri roky neustále klesali. Priemysel a obchody pocítili  dôsledky krízy priamo i nepriamo, pretože veľa spoločností muselo vyhlásiť bankrot. Strata dôvery spoločnosti – otriasla hlavne bankami, vkladatelia ktorých sa poponáhľali s výberom svojich úspor. Dôsledkom tohto vývoja bolo, že takmer 5.000 amerických bánk muselo svoju činnosť ukončiť . Čoskoro dal o sebe vedieť ďalší neblahý dôsledok – s každou zatvorenou továrňou, či odvetvím – sa zvyšoval počet ľudí bez práce. Keďže sa zároveň rapídne zmenšila kúpna sila obyvateľstva – následne došlo aj ku krachu veľa obchodníkov. A tak to šlo ďalej a ďalej. Počet Američanov bez práce dosiahol neuveriteľných 13 miliónov a možno i viac. Bieda a armády bezdomovcov sa stali bežným javom. Veľká hospodárska kríza mala v hrubých rysoch tento scenár, no netrvala mesiac, či dva – ale celé roky.

Krach newyorskej burzy cenných papierov mal aj svoje „ celosvetové následky“ pretože hospodárska kríza v USA ovplyvnila i európske ekonomiky. Tieto však až do roku 1931 nepocítili jej následky naplno.  V máji 1931 skrachovala veľká rakúska banka Creditanstalt – čo vlastne odštartovalo hospodársky kolaps  v strednej Európe. Nemecko, ktoré bolo pôvodne závislé na pôžičkách a investíciách z USA, bolo zasiahnuté obzvlášť citeľne, pretože príliv pôžičiek zo strany USA ustal. Niet sa teda ani čomu diviť, že počet nezamestnaných tu dosiahol 6 miliónov.  Britská hospodárska kríza nasledovala len o niekoľko týždňov, po tej v strednej Európe. Krízou boli zasiahnuté aj menej priemyslovo vyspelých zeme, medzi ktoré patrilo Francúzsko a Taliansko. A keďže poklesol dopyt po takých výrobkoch – ako káva, cukor,  bavlna alebo hodváb, kríza zasiahla aj krajiny od Brazílie až po Japonsko. Treba však obzvlášť zdôrazniť ešte jeden aspekt Veľkej hospodárskej krízy. Tým aspektom bol fakt , že bola príčinou i významných politických zmien, ktoré sa následne prejavili počas celých 30 rokov. Pýtate sa – aké politické zmeny to boli ?

V Británii padla labouristická vláda a Labour Party sa rozpadla. Vodcovia tejto strany sa spojili s konzervatívcami a liberálmi a vytvorili vládnu koalíciu. Výsledkom tohto „spojenia“ bolo skrátenie podpory v nezamestnanosti a zníženie platov pracovníkov v štátnych službách. Tieto prísne ekonomické opatrenia vyvolali napr. povstanie námorníkov v Invergordone – v Škótsku , ale aj sériu „ hladových pochodov“ nezamestnaných. Najviac sa asi vryl do pamäte jarrovský pochod z marca roku 1936. Ani týmito vládnymi opatreniami sa však v Británii libru zachrániť nepodarilo a Británia bola donútená opustiť svoj „ zlatý štandard“ , ktorý mal pôvodne zaisťovať finančnú stabilitu. Ani doktrína „voľného obchodu“ nenašla svoje opodstatnenie, lebo ako následok krízy – bolo uvalené clo (týkajúce sa dovozu) na veľké množstvá tovarov, z dôvodu ochrany vlastného trhu. Mnohé zeme následne prijali rovnakú politiku protekcionizmu, alebo ochranárstva. To však spôsobilo, že sa výrazne znížil svetový obchod a spomalilo sa všeobecné oživenie hospodárstva.

V Nemecku vyvolala hospodárska kríza veľkú nespokojnosť a rozhorčenie, čo dopomohlo nakoniec aj k moci Adolfa Hitlera a nacistom. Iróniou osudu, či snáď len náhodou sa stalo, že Hitler prijal hospodársku politiku, ktorú v Británii presadzoval John Maynard Keynes „ Štát by mal utrácať, nie šetriť a mal by zahájiť veľké štátne projekty“ ktoré by poskytovali celú radu pracovných miest – čím by znovu rozhýbali hospodárstvo. Nacisti „utrácali“ hlavne na výzbroj a na výstavbu ciest, čím cieľavedome pripravovali cestu Hitlerovým dobyvačným plánom. No a výsledkom bolo to, čo Keynes presne predpovedal – nezamestnanosť v Nemecku sa stala problémom minulosti a A. Hitler sa naraz stáva „záchrancom Nemecka“ či dokonca zázračným zjavením.

Zbrojenie zohralo podobnú úlohu aj v inej zemi – v Japonsku. V Spojených štátoch, si voliči – unavení večnými sľubmi prezidenta Hoovera,  „že bohatstvo je už za rohom“  - zvolili do čela prezidenta F.D. Roosevelta. Jeho nová hospodárska línia – tkz. New Deal – zahrňovala rozsiahle štátne projekty keynesovského typu. Lenže tieto projekty mali aj rozsiahlu radu odporcov a ich úspech bol iba čiastočný. Koniec 30. Rokov už vyzerá veselejšie a to aj napriek tomu, že nezamestnanosť je stále ešte vysoká. Svetová ekonomika sa z krízy  „spamätala“ úplne až po roku 1939 – kedy „vďaka vojne“  bolo naraz dosť pracovných miest pre všetkých. Lenže – za akú cenu !!

 

Korene zrodu  ideológie fašizmu v Európe:

Na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia, sa v Európe začalo rozširovať nové politické hnutie.  Týmto novým politickým hnutím sa stal  „fašizmus“    Pojem fašizmus pochádza z latinského slova fasces, ktoré sa prekladá ako zväzok, pôvodne totiž označovalo prúty zviazané červenou páskou s vyčnievajúcou sekerou.  ( viď obrázok !! ) Tento znak sa nosil pred konzulmi rímskeho impéria ako znak ich autority. Prvá fašistická organizácia bola Mussoliniho Fasci d'Italiani di Combattimento – čo v preklade znamená - Bojové zväzky Talianov.  "Na obrázku je Mussoliniho štandarda)

Zo začiatku sa  1. Svetová vojna, resp. jej výsledky javili ako triumf demokracie. Veľké a vojensky silné ríše sa zrútili ( aj Nemecká 2. Ríša) a boli nahradené parlamentnými demokraciami. Ale na druhej strane – následky vojny a neskôr aj Svetová hospodárska kríza, ktorá ochromila svet po roku 1929 – umožnili zrod nových síl a vplyvov. Medzi najvýznamnejšie vplyvy patril „ komunizmus“ – inšpirovaný ruskou revolúciou v roku 1917, cieľom ktorého bolo zvrhnutie vlády cárskej monarchie a nastolenie „ diktatúry proletariátu“ ( čo predstavovalo vládu pracujúceho ľudu – robotníkov a roľníkov) Protipólom komunistického hnutia bol naopak – „fašizmus“ Aj keď bol fašizmus ako hnutie zásadne protikomunistický – bol zároveň protidemokratický.
Fašistická ideológia – ako následok  1. svetovej vojny, prevzala  myšlienky mnohých politických filozofov a teoretikov. Jedným zo zdrojov bol Aristotelov a Hegelov organicizmus, nadraďujúci záujmy celku nad záujmami jednotlivca. Významnú úlohu zohrala aj Nietzscheho predstava o nadčloveku, vôli k moci a dvojakej morálke, ako aj teória elít Vilfreda Pareta, objasňujúca uplatnenie vodcovského princípu. Ako teoretici fašizmu sa prejavili predovšetkým Benito Mussolini, Giovani Gentile a Mario Palmieri, ktorý vo svojej Filozofii fašizmu označuje za základné princípy fašizmu  jednotu, autoritu a povinnosť.   V tejto fáze hľadania príčin zrodu ideológie fašizmu v Európe, by bolo vhodné – venovať trochu viac pozornosti najmä „ Nietzscheho filozofii“
Medzi rokmi 1883 a 1884 vzniklo Nietzscheho najznámejšie dielo Also sprach Zarathustra (Tak vravel Zarathustra ) Autor sa čiastočne vracia k minulým témam a názorom, čiastočne rozvíja pre svoju filozofiu nové centrálne pojmy a stanoviská. Sem patrí predovšetkým myšlienka večného návratu a ideál nadčloveka, ktorého cnosťou má byť boj a nie reflexia. Za vlastný cieľ života považuje moc, ktorej vlastným princípom konania je vôľa. Nietzsche teda takisto ako Schopenhauer pripisuje ústrednú rolu nie rozumu, ale vôli; to sa však nedeje v negatívnom zmysle, ako to učil jeho dočasný filozofický predobraz, ale v zmysle pozitívnom, a ten sa ešte stupňuje do „vôle mať moc“. Človek získava a má túto vôľu nie na podklade biologického výberu – to by bolo rasistické uvažovanie, ale na podklade vlastného rozhodnutia. A tak treba vysvetľovať aj konštatovanie „Boh je mŕtvy“: Ak v minulosti platilo „Musíš!“, dnes je možné aj „Ja chcem!“
Za príčinu víťazstva fašizmu v mnohých európskych krajinách je teda možné považovať:  nestabilitu a nejednotnosť miestnych (väčšinou koaličných) vlád, pretrvávajúca ekonomická a politická kríza, nedôvera verejnosti k demokratickým princípom, nakoniec tiež boľševická revolúcia v Rusku a obavy vyšších a stredných vrstiev z rozšírenia revolúcie do ďalších krajín a s tým súvisiaci rast moci komunistických hnutí. Fašistické štáty Európy – ktoré prijali idee fašizmu, boli samozrejme založené na diktatúre jednej strany, ktorá nestrpela žiadnu formu opozície a v čele ktorej stál všemocný a takmer nadpozemsky oslavovaný vodca. Keď už fašisti prevzali v štáte moc  - dokázali si ju aj udržať a čo je zaujímavé – aj vďaka doslova masovej podpore. Dokázali naviac – využívať k dosiahnutiu svojho cieľa najmodernejšie  spôsoby organizácie a propagandy. S obľubou hlásali, že len ich štát a národ je ten najdôležitejší, že oddanosť a sebaobetovanie sa týmto hodnotám – je najvyššou cnosťou človeka a že vojna je poslednou skúškou sily a veľkosti ich národa. No a práve preto – fašistické štáty mali tradične – vojenský charakter, kde uniformy nosili nielen vojaci, ale aj členovia strany, polícia a mládežnícke organizácie.

Ako prvý – výraz  „fašizmus“ – začal používať vo svojej terminológii talianský ex-socialista Benito Mussolini, ktorý v marci 1919 založil už spomínanú stranu s názvom „ Fasci di Combattimento“ 

( Fašistické úderné zväzy) Pri svojom nástupe k moci a vzostupe  , talianski  fašisti využívali všeobecnú nespokojnosť s výsledkami 1. Svetovej vojny. Taliani síce bojovali v nej na víťaznej strane, ale ich „zisk z víťazstva“ bol omnoho menší než sa očakávalo. Naviac – povojnový vývoj v Taliansku nepriniesol návrat k normálnemu životu, ale nastal skôr zmätok a napätie. V tomto nespokojnom ovzduší pôsobili fašisti vo svojich čiernych uniformách – ako nesmierne disciplinovaná sila – schopná opäť nastoliť poriadok vo svojej zemi. V skutočnosti však fašisti – so svojimi pouličnými bitkami a postupným preberaním vlády v jednotlivých mestách oslabovali štátnu moc. Túto ich taktiku preberali i fašistické strany v iných krajinách. Strach bol dôležitou zbraňou strán fašistického typu, pretože tieto strany nemali žiadnu nádej na víťazstvo v slobodných voľbách. Bolo preto nutné – vytvoriť pocit nebespečia a strachu z komunizmu a vyvolať nedôveru vo vlastné politické zriadenie

. Mussolini ukázal svojej zemi „správny smer“ a to  slávnym „pochodom na Rím“ v máji 1921. Bola to svojim spôsobom ukážka masovej sily (alebo zastrašovania) – ktorá rozhodla o menovaní Mussoliniho predsedom vlády!!!  Mussolini – zatiaľ len vodca vládnucej koalície – postupne umlčal všetky prejavy opozície a v roku 1928 sa z Mussoliniho stal „Il Duce“ (Vodca) , vládnuci neobmedzenou mocou celému totalitnému Taliansku. Je pozoruhodné, že na mnoho Európanov silne zapôsobil spôsob, akým sa Mussolini dostal k moci, ako zdanlivo obnovil poriadok v krajine a vrátil Talianom pocit národnej hrdosti a to aj napriek tomu, že išlo z veľkej časti len o ilúziu, dosiahnutú zrušením slobody prejavu. Rovnako klamlivý bol i dojem nesmiernej sily Talianska – cieľavedome vytváraný okázalými vojenskými prehliadkami ale aj Mussoliniho nepochybne charizmatickou osobnosťou. ( v tomto aspekte, či uhle pohľadu – rovnaký dojem sa vytváral aj v fašistickom Nemecku , na čele s A. Hitlerom) No v skutočnosti bolo Taliansko reletivne chudobnou krajinou, ktorú silne zasiahla celosvetová hospodárska kríza tridsiatych rokov. Avšak – bez ohľadu na túto skutočnosť, alebo možno práve preto, aby odviedol pozornosť od reálnych problémov svojej krajiny – zahájil Mussolini v tridsiatych rokoch politiku agresie. Dobyl Habeš ( dnešná Etiópia) , obsadil Albánsko a nakoniec – stal sa partnerom Nemecka v črtajúcej sa druhej svetovej vojne.

Nacistická ( národne socialistická) strana bola v Nemecku vytvorená po vzore Mussoliniho fašistickej strany a krajine prevzala moc v roku 1933.

Ale od svojho vzoru a predchodcu sa už od začiatku výrazne odlišovala – hlavne fanatickým presadzovaním otázok rasizmu. Na konci 30. Rokov – zahájilo Nemecko – vedené  „ Führerom“ ( Vodcom) – A. Hitlerom neľútostnú expanzívnu politiku, ktorá nakoniec viedla k vypuknutiu 2. Svetovej vojny a následne – aj k porážke fašizmu ako hnutia. Avšak túto budúcu porážku fašizmu v druhej svetovej vojne – nemohol nikto v 30. rokoch predvídať. Zdalo sa totiž, že , 20 storočie bude skutočne fašistickou érou – tak ako hlásal zakladateľ fašizmu v Taliansku – Mussolini. Nemecko a Taliansko boli uprostred veľkého ťaženia. Taktiež – Japonsko, napriek tomu, že jeho útoky nemali fašistický charakter, so svojimi priateľskými vzťahmi k Nemecku a Taliansku ich radili medzi prívržencov fašizmu. Niet sa vlastne ani čomu diviť, že strany fašistického typu boli zakladané po celej Európe. V Británii vznikla  British Union of Fascists ( Britská únia fašistov) – vedená Sirom Oswaldom Mosleyeom, vo Francúzsku boli prívrženci fašizmu sústredení okolo strany – Francúzska akcia. Viac, či menej rasistický režim bol nastolený v Portugalsku, Rakúsku, Grécku a Rumunsku. Idea fašizmu sa rozšírila aj do Brazílie a Argentíny. Taktiež v rade ďalších zemí bolo demokratické zriadenie nahradené diktatúrou, či už priamo – fašistickou, alebo inou. Jeden z najslávnejších bojov svojej doby sa rozpútal v Španielsku, kde sa nedávno založená republika začala prikláňať k ľavicovej politike. Španielski generáli – v čele ktorých stál Francisco Franco – vyvolali v roku 1936 vzburu – podporovanú fašistickou stranou „ Falanga“. Do Španielska sa však na pomoc republike začali schádzať idealisti z celého sveta. No Francoví nacionalistickí prívrženci boli vojensky i materiálne podporovaní Nemeckom a Talianskom. Krutá vojna v Španielsku trvala 3 roky a na jej konci stál generál Franco ako víťaz. Franco však, ako sa nekôr ukázaslo, bol naviac i chytrý a nezapojil sa do 2. Svetovej vojny a zostal tak španielským diktátorom až do svojej smrti v roku 1975. Výsledok španielskej občianskej vojny, znamenal výraznú poirážku demokracie v boji proti fašizmu. Naviac – rok 1939 – kedy skončila občianska vojna v Španielsku – bol záreveň rokom prepuknutia celosvetového konfliktu, ktorý vošiel do dejín ako 2. Svetová vojna.

Nemecký fašizmus v spároch okultizmu mystiky a mágie 2

Časť prvá : (A)

        Prusko - Francúzska vojna pri meste Sedan , vyhlásenie jednotného Nemecka , vznik takzvanej " Druhej ríše"     

Keď som uvažoval nad tým – ako sa čo najviac , čo najprijateľnejšie, či zrozumiteľnejšie – pustiť do hľadania príčin a dôsledkov zrodu ideológie fašizmu ako takého, uvedomil som si, že – musím chtiac či nie – siahnuť hlbšie do histórie najmä nemeckého ( Germánskeho) národa. A tak som si za východzí bod svojho bádania zvolil historické udalosti, ktoré sa odohrali v rokoch 1866 – 1871. Úvodné vety tohto bádania budú venované hlavne jednej  - na tú dobu – veľmi významnej udalosti z oblasti vojenstva. Týkala sa Prusko – Francúzskej vojny a jej vyvrcholenia – bitky o mesto Sedan. Dovolím si pre začiatok uviesť cteného čitateľa do týchto dejinných udalostí.

Vstup Nemecka na scénu agresívnych vojenských stretnutí v dejinách, sa začal – ako  inak  – agresívnymi vojnami, ktoré Prusko rozpútalo v rokoch 1866 – 1870. Otto von Bismarck – v tom čase – pruský ministerský predseda od roku 1862 – sa usiloval o „ zjednotenie voľnej konfederácie nemeckých štátov“ samozrejme pod vedením Pruska. Ako je z histórie známe – nakoniec sa mu to aj podarilo. V roku 1864 – Prusko spolu s Rakúskom – porazili Dánsko. Cieľom tejto vojenskej agresie bolo – získať kontrolu nad  Šlezvickom a Holštajnskom.  Vodcovské vojenské a veliteľské kvality Bismarcka, mali za následok to, že za jeho vlády došlo k takému všestrannému zvýšeniu bojovej sily pruskej armády, že si Prusko mohlo dovoliť zmerať sily dokonca s vojensky vyspelým Rakúskom, ktoré si rovnako – ako Prusko – robilo nároky na vedúcu úlohu medzi nemeckými štátmi. Rivalita medzi Rakúskom a Pruskom – vyústila do vojenskej konfrontácie v roku 1866. Prusko v tejto bleskovej vojne – v bitke pri Hradci Králové – porazilo Rakúsko a stalo sa jednoznačným vodcom severonemeckých štátov.  Vojenský stratég – Bismarck si však uvedomoval aj ďalší aspekt budúceho zjednotenia nemeckých štátov – nutnosť získať, či podmaniť si juhonemecké štáty, nad ktorými sa už vznášal panovnícky duch Rakúska. To bolo možné dosiahnuť iba vojnou.  A tak Bismarck čakal len na vhodnú príležitosť. Tú mu „poskytol“francúzsky cisár – Napoleon lll. Spor vznikol na diplomatickej pôde – okolo požiadavky Hohenzollnerovcov na španielsky trón. Kým Francúzko bolo zásadne proti – Prusko naopak – nároky Hohenzollnerovcov podporovalo. Rozdielne stanoviská Bismarck okamžite využil a „ vyprovokoval“ Napoleóna lll do takej miery , že ten Prusku  v roku 1870 – vyhlásil vojnu. Napoleon lll priam prekypoval istotou, pokiaľ išlo o budúci výsledok vojny. Dôvodom bola jeho posledná medzinárodná skúška –keď vojna proti Rakúsku v roku 1859 skončila jeho víťazstvom . Ako sa však neskôr ukázalo – jeho rozhodnutie – ísť do vojny s Pruskom – bola vážna chyba. Dôvod bol jednoduchý – francúzska vojenská organizácia sa tej Pruskej nemohla rovnať. Naviac – juhonemecké štáty sa v boji s Francúzskom – pripojili k Prusku a tri armády – na čele ktorých stál generál von Moltke s výkonným generálnym štábom – sa s Francúzmi stretli na hraniciach na Rýne. Prusko naviac disponovalo väčším ľudským potenciálom (380.000 vojakov proti 224.000 ) a čo bolo nemenej dôležité – aj kvalitnejším generálnym štábom. Ten sa dôkladne poučil z lekcií, ktoré viac než pred pol storočím – udeľoval svojim nepriateľom Napoleon. Dôvera v tkz. „ dynamickú vojnu“ priniesla svoje ovocie aj v konflikte s Francúzmi a stala sa neodmysliteľnou súčasťou nemeckého vojenského myslenia aj v nasledujúcom storočí. ( Pruská metóda vedenia vojny sa v roku 1870 ukázala ako až priveľmi efektívna a prirýchlo úspešná. Je to oprávnený záver, či konštatovanie. A prečo ?  No preto, že rýchly vojenský úspech viedol k nadmernej nemeckej sebadôvere, ktorá neskôr vyústila do katastrofálnej slepej uličky v oboch svetových vojnách.) No – vráťme sa ešte na niekoľko dôležitých okamihov späť – k udalostiam Prusko- francúzskej vojny. Po niekoľkých rýchlych porážkach sa Napoleon lll. Rozhodol – zbaviť svojich generálov velenia vojsk a sám sa postavil na čelo francúzskej armády. Úspech sa však nedostavil. Naopak – neúspech vyvrcholil 18. Augusta 1870 – v bitke pri Gravelotte –St. Privat, kde sa aj napriek vysokému bojovému nasadeniu Francúzov – podarilo generálovi von Moltkemu – udržať vývoj bojovej situácie pod kontrolou. Francúzsku armádu nakoniec „ uzamkol“ do obkľúčenia pri meste Metz. Na pomoc vojskám blokovaným v severnom Francúzsku – sa na čele armády s počtom 120.000 mužov – náhlil jeden z víťazných generálov Napoleona lll. – generál MacMohan. Jeho vojská sa s pruským nepriateľom stretli pozdĺž rieky Maas. Tu prinútili pruské vojská Napoleonovho vojvodcu – zaujať obranné postavenie v ohybe rieky Maas – pri meste Sedan.

Netrvalo dlho a MacMohanovu armádu rýchlo obkľúčili ďalšie nemecké vojská. MascMohan bol zranený a Napoleon lll ho vystriedal gen. Ducrotom. No aj tak – v týchto chvíľach už  200.000 pruských vojakov, na čele s von Maltkem – tlačili Francúzov k belgickým hraniciam. Bitka pri meste Sedan sa začala 1. Septembra – o štvrtej hodine ráno. Hlavnú úlohu v nej zohralo predovšetkým nemecké delostrelectvo, ktoré jeho velitelia sformovali do polkruhu na vyvýšeninách nad mestom Sedan. Delostrelci prejavovali vysokú húževnatosť a celý deň zasypávali mesto neutávajúcou paľbou. Bitky sa zúčastnil aj známy spisovateľ  Emile Zola , ktorý napísal:

          „ Okolo Sedanu sa vypínal bronzový pás ôsmich stoviek diel, pokrývajúcich bojové pole nepretržitými výbuchmi, sprevádzanými burácaním hromu. Tento oheň sa stále viac blížil k mestu, aby ho napokon počas dvoch hodín spálil a zasypal popolom „

Aj známy vojnový dopisovateľ londýnskych novín The Times – William Russel, ktorý bol priamym svedkom bitky, sledoval jej vývoj z miest, kde sídlil pruský generálny štáb. Prítomní boli aj – pruský kráľ Wilhelm l. a architekt vojny – predseda vlády Bismarck. Russel opisuje účinky nemeckej delostreleckej paľby na jeden z nájazdov francúzskej kavalérie takto: „ Čelný pluk francúzskej jazdy  vyšiel z kotliny najprv krokom, ktorý sa rýchlo zmenil na klus. Kavaleristi sedeli na bielych a sivých koňoch, slnečné lúče im osvetľovali tváre. Chystali sa zaútočiť. Keď došli na vrchol kopca – klus ich koní sa zmenil na cval. Dve či tri sekundy sa zdalo, že sa vrhnú na nemeckú pechotu a načisto ju zmetú“ ( V bitke pri Sedane však mali výhodu pešiaci, ktorí boli vyzbrojení výkonnými puškami s nabíjaním zozadu. ) „ A keď čelný rad francúzskej jazdy docválal na vzdialenosť niekoľkých stoviek metrov od nemeckej pechoty – vzduchom sa prehnala vlna burácajúcej salvy, pripomínajúca rachot ohňostroja. Výsledok bol neuveriteľný. Jednotka, postupujúca na čele francúzskeho útoku – sa rozložila v kope bielych a sivých koní. Niektorí jazdci sa z nej snažili čo najrýchlejšie vyslobodiť, iní dvíhali ruky – akoby chceli odvrátiť lavínu...!

O piatej hodine popoludní – mesto Sedan zaplavili davy civilného obyvateľstva. Ľudia pobiehali v panike sem a tam , medzi zúfalými vojakmi, ktorí sa snažili uniknúť úzkymi uličkami mesta. Napoleon lll. skrývajúci pod hrubou vrstvou líčidla chorobou strhanú tvár, kráčal na koni medzi svojimi vojakmi.Už vedel, že ďalší odpor proti Nemcom by vyústil iba do nového masakra. Preto nariadil – vyvesiť bielu zástavu. Wilhelmovi  l. doručil síce rytierske, ale pokorné posolstvo. V ňom zazneli aj tieto slová:     „ Pane, môj milovaný brat. Keď už som nemal možnosť zomrieť medzi svojimi vojakmi- odovzdávam aspoň svoj meč do rúk Vášho Majestátu.ˇUprimný brat Vášho veličenstva – Napoleon“   Išlo však žiaľ iba o prázdny pokus o nadviazanie priateľstva, ktoré nebolo víťazom vypočuté. A tak bitka pri meste Sedan, znamenala pre Francúzov pokorujúcu a drtivú porážku – žiaľ i dlhodobými následkami nielen pre Francúzov, ale aj pre celú Európu. (na obrázku je Napoleon lll. a Wilhelm l po bitke )

Za jeden jediný deň Francúzi utrpeli nevídané straty – asi 17.000 mužov padlo a ďalších viac než 100.000 – padlo do Nemeckého zajatia. Nemci stratili asi 9.000 mužov. V Zajatí sa ocitol aj sám Napoleon lll. a 2. Septembra podpísal kapituláciu, ktorá automaticky znamenala zrútenie francúzskeho cisárstva. Do hlavného mesta krajiny vstúpili nemecké vojská. Boje potom pokračovali až do podpísania mierovej zmluvy – v máji 1871 Podmienky tejto mierovej zmluvy boli pre Francúzsko nesmierne tvrdé – pretože muselo Nemecku odstúpiť najvýznamnejšie priemyselné oblasti krajiny – Alsasko a Lotrinsko..Vedúca úloha Pruska zvyšku nemeckých štátov tak zaimponovala, že v roku 1871 dosiahol Bismarck – to, po čom dávno túžil. Vo Versailles bolo vyhlásené jednotné Nemecko a jeho cisárom sa stal Wilhelm l. Bol ta aj začiatok dejín druhej ríše a zároveň – začiatok novej éry nemeckých dejín.

V novej ére nemeckých dejín (tkz. Druhá ríša) však dominovala ( na škodu veci ) preexponovaná sebadôvera Nemcov vo vlastné vojenské schopnosti. Táto preexponovaná sebadôvera Nemcov však mala svoje opodstatnenie – pretože na začiatku 20. storočia – bola nemecká armáda vzorom pre väčšinu vojsk ďalších krajín. Svoje vynikajúce vojenské kvality, dokázala v predchádzajúcich ťaženiach – proti Rakúsku 1866 a Francúzku 1870. Vojenský systém Nemecka študovalo veľa protivníkov. Dokonca aj v konzervatívnej – Veľkej Británii o ktorej bolo známe, že nemá v úmysle sa od nikoho nič učiť, sa možno aj nevedomky prispôsobovali Nemcom, keď do niektorých plukov zaviedli aj typické prilby (pickelhaube) Sila Nemeckej armády spočívala hlavne v jej organizácii – počínajúc generálnym štábom, zloženým z talentovaných veliteľov a končiac jednotlivými jednotkami s dôkladne vycvičenými a vysoko motivovanými vojakmi. Ako kľúčová sa tiež ukázala aj dynamická príprava, ktorá sa dlhé roky zameriavala na skutočné vojnové ťaženie. Generáli sa pri vojnových hrách a bojových cvičeniach učili vyberať najvýhodnejšie strategické postupy. Naviac – pri zahraničných cestách – dôkladne študovali terén potenciálnych protivníkov a budúcich možných bojísk. Využívali sa všetky možnosti najnovšej techniky- vrátane dopravy ľudskej a materiálnej sily železnicou – až na front a masovej výroby najničivejších zbraní. Nemecko 2O. storočia bolo jednoducho prototypom krajiny – nepretržite pripravenej na vojnu.

Každá armáda – ako ukázali samotné dejiny – má však aj svoju slabinu. Ukázalo sa, že najväčšou slabinou nemeckej armády, bola paradoxne jeho sila. V tom čase prevládalo presvedčenie – odvíjajúce sa od skúseností Pruska a ostatných nemeckých štátov 60 a 70 rokov 19. Storočia – že európsku vojnu je možné nielen vyhrať, ale navyše v nej zvíťaziť  s najmenšími možnými nákladmi. Preto aj armády Ruska a Francúzska – Berlín takmer ignoroval. Naviac – pochyboval, že do vojny na kontinente, by sa zapojila aj Británia. S týmto neprimeraným sebavedomím teda Nemecko vstupovalo do 1. svetovej vojny. ( neskôr sa však ukázalo, že Nemecko bude musieť bojovať nielen na západnom, ale i na východnom fronte) Avšak – ešte pred tým – než sa Berlín vydal na pochod na východ – rozhodol sa pre bleskový úder proti Francúzku.

Časť prvá : ( B )

 Prvá svetová vojna 1914 -1918 a jej dôsledky pre ďalší vývoj na európskom kontinente a vo svete.

Krátky vstup do histórie vzniku vojny:

Dá sa povedať, že do roku 1914, boli veľké mocnosti Európy a Ázie , rozdelené do dvoch veľkých skupín, ktoré zároveň predstavovali dve nepriateľské aliancie. Na jednej strane stáli ústredné mocnosti „ Trojspolku“ , z ktorých najväčší vplyv malo Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Taktiež Taliansko bolo jedným z partnerov, avšak vzťahy s ním sa tak trochu „ochladzovali“, kým s Bulharskom a Tureckom – naopak prehlbovali.  Druhý blok – nazývaný „ Dohoda“ predstavoval Francúzsko, Rusko a sympatizujúcu, nie však plne sa angažujúcu Britániu. Zeme – tvoriace tieto aliancie, mali svoje silné, ale aj slabé stránky a zohrali v budúcom konflikte značné úlohy.

 Nemecko sa stalo najväčšou vojenskou mocnosťou v Európe, ale jeho pokusy o súperenie s britským námorníctvom ( bolo lepšie a silnejšie) boli príčinou napätia medzi nimi. Rakúsko – Uhorsko bolo ohromnou – ale nestabilnou monarchiou, ktorá zahrňovala mnoho nespokojných národov. Británia – táto priekopnícka priemyselná krajina – vládla ohromnej zámorskej ríši. Pri svojej obrane spoliehala skôr na svoje veľkolepé námorníctvo, než na malú profesionálnu armádu, ktorá mala asi 386.000 mužov. Rusko bolo naproti tomu – v priemyslovej a vojenskej technológii o dobrých 400 rokov pozadu, no na druhej strane – do boja mohlo nasadiť doslova milióny vojakov. Francúzsko sa stále nemohlo zmieriť s porážkou Nemeckom , vo Francúzsko-Pruskej vojne v rokoch 1870-71. Samozrejme, že nedokázali sa zmieriť ani s vojnovými náhradami, ktoré museli platiť. Bolo teda len otázkou času, či prípadnej zámienky, kedy sa tieto bloky stretnú vo vojne.

Vojna nakoniec aj vypukla – na Balkáne, v juhovýchodnej Európe. Táto oblasť bola ešte krátko predtým súčasťou Osmanskej ríše, ale Turci sa z nej stiahli, čím zanechali za sebou určité mocenské vákuum, z ktorého chceli profitovať  Rakúsko-Uhorsko a Rusko. Už v roku 1908 – zabralo Rakúsko-Uhorsko provincie Bosnu a Hercegovinu, čo bolo príčinou sporu pre časť Srbov týchto provincií, tradičného spojenca – Srbska. Rusko – ako spojenec Srbska protestovalo , avšak nebolo pripravené podniknúť nijakú vojenskú akciu. Napätie v oblasti sa ešte viac vyostrilo – keď bol 28.júla 1914 v Sarajeve – zavraždený následník rakúskeho trónu – arcivojvoda František Ferdinand so svojou ženou –srbským študentom Gavrilom Principom. Situácia sa následne po tomto čine rýchle vymkla z kontroly. Pobúrené Rakúsko-Uhorsko – obvinilo Srbsko z účasti na vražde a 28. augusta – vpadlo do Srbska. Rusko sa postavilo na obranu Srbska a o dva dni neskoršie – zmobilizovalo 1,2 milióna vojakov. Nemecko celý spor ešte viac vyostrilo – keď dalo Rusku ultimátum – aby sa do 24 hodín stiahlo, inak mu Nemecko vyhlási vojnu. Keď Rusko ultimátum skutočne odmietlo – Nemecko mu 1.augusta 1914 skutočne vyhlásilo vojnu. A pretože Francúzsko bolo ruským spojencom – vyhlásilo Nemecko 3.augusta vojnu aj jemu. Dňa 22. Septembra 1914 – vyhlásilo Japonsko vojnu Nemecku a zaútočilo na nemeckú kolóniu Tsingtao , ktorá padla o 11 týždňov neskôr, po spoločnom útoku japonských a britských jednotiek.  Nemecké bojové lode boli prenasledované  až k Indickému oceánu a južnému Atlantiku  - keď v posledných mesiacoch roka 1914 , bojovali za nadvládu v bitkách o Coronel  a Falklandské ostrovy. Terčom útoku sa stali tiež nemecké kolónie v Afrike.

 Nemecko malo podľa svojho „Schlieffen-planu“ obsadiť Francúzsko skôr, než sa zmobilizuje Rusko, inak by bolo nútené bojovať na dvoch frontoch- na západne i východnej fronte. Rozhodli sa pre úder proti Francúzsku – ťažením cez Belgicko.   A tak 4. augusta Nemci Belgicko skutočne napadli. Toho istého dňa – vyhlásila Británia vojnu Nemecku. A tak sa stalo, že behom necelých 5 týždňov – bola vo vojne prakticky celá Európa. Nemeckú armádu, ktorá mala v tom čase 1,5 milióna mužov, nemohlo už nič zastaviť. Po celej západnej fronte porážala francúzsku armádu. Zlom nastal až v septembri 1914 – v bitke pri Marne, kedy bola ofenzíva Nemeckých armád po prvý krát zastavená !!!

Bleskový úder proti Francúzsku

Cieľom operácie – namierenej proti Francúzku, bolo zabezpečenie hraníc v oblasti priemyselného Porýnia a plne sa zamerať na potenciálne väčší problém – reprezentovaný  Ruskom. ( Je zaujímavé, že podobný spôsob strategického myslenia , sa opakoval aj počas  druhej svetovej vojny ) V duchu Nemeckej idee „ rýchlej ofenzívy“ , ktorej Nemci bezvýhradne verili – náčelník generálneho štábu – Alfred von Schlieffen – vypracoval plán, podľa ktorého sa mali nemecké ozbrojené sily, s využitím železničnej dopravy – prepraviť na front , rýchlym postupom prejsť Belgicko a vyhnúť sa tak francúzskym obranným postaveniam. Zdalo sa, že nemecká taktika bleskového úderu , či rýchlej ofenzívy je jednoducho nezdolateľná a už predom predurčená na úspech. Udalosti sa však časom začali vyvíjať trochu inak.

Po vypuknutí 1. Svetovej vojny – 1. augusta v roku 1914 – stačilo len jednej z nemeckých divízií – 24 hodín na to , aby obsadila Luxembursko. O dvanásť dní neskôr, sedem nemeckých armád prekročilo Rýn a preniklo Belgickom na Francúzske hranice. Belgičania bojovali statočne, ale nakoniec ich zdolala veľká prevaha palebnej sily Nemecka. Velenie francúzskej armády sa v týchto fázach vývoja bojovej situácie domnievalo, že zo strany Nemecka ide iba o útok na „odpútanie pozornosti“ a tak  sa ďalej držalo svojho plánu – podľa ktorého by mal sledovať hlavný úder Nemecka – do Alsaska a Lotrinska, teda do regiónov o ktoré  Francúzsko prišlo v prusko-francúzskej vojne 1870-71. Keď si Francúzi nakoniec uvedomili, že na východnej hranici majú vojská pripravené iba na udržiavanie pozícií – bolo žiaľ už neskoro. Nemecké armády medzitým už rýchlo prekonávali severné hranice Francúzska.  Avšak – v duchu „Zmluvy o vzájomnej pomoci „ Británia po nemeckom vpáde  - vyslala do  Belgicka expedičné sily (BEF). Britské expedičné jednotky, bez dostatočnej podpory Francúzov však nakoniec museli ustúpiť. Nemci sa domnievali, že britskú hrozbu definitívne zažehnali. Odvážny von Schlieffenov  a von Motkeho plán – smerovania hlavného úderu na Paríž zo severu ,čím chceli dostať francúzske vojská v severovýchodnom Francúzku do obkľúčenia, sa však neuskutočnil a Nemci sa sústredili na likvidáciu francúzskych vojsk z juhovýchodu.  V tejto fáze boja sa už prejavila „chyba nadmierne ofenzívnej stratégia“ ktorá mala za následok, že „obnažila“ pravé krídlo nemeckej zostavy, pred útokom francúzskej armády, postupujúcej od Paríža. Bojová situácia sa vyostrila až tak , že Moltke stratil kontrolu nad ďalším priebehom bojov.

Bitka pri Marne:

Veliteľ francúzskych síl v Paríži – generál Gallieni – trval napriek mnohým protestom na tom, že práve v tomto okamihu vývoja vojny – nastal ten správny okamžik – na útok proti Nemcom. Gallieny nakoniec presvedčil nielen náčelníka generálneho štábu francúzskej armády  - gen. Jesepha Jeffrea, ale aj britského veliteľa – poľného maršála Johna Frencha. Výsledkom bola prvá bitka pri Marne, ktorá sa začala 5. Septembra 1914. Nemci, pod vedením generála von Klucka, museli zastaviť útočný postup a čeliť francúzskemu útoku. Gallieni poslal z Paríža posily v 600 vozidlách mestskej taxislužby.  Medzi dvoma nemeckými armádami, z ktorých jedna bola príliš vpredu a druhá zasa vzadu – sa otvárala medzera, do ktorej prenikli Briti. Pre Nemcov po prvý krát nastala krízová situácia, odvíjajúca sa z možnosti obkľúčenia ich armád – Francúzskom zo severu a Britmi – možným útokom na stred ich armád. Preto Nemci ustúpili na druhý breh rieky Marny.  Víťazstvo francúzskych armád pri Marne však malo privysokú cenu – v tejto prvej bitke pri Marne stratili 80.000 mužov. Nemci svoje straty nikdy nezverejnili, známe však je, že 15.000 ich vojakov padlo do zajatia. Briti utrpeli straty asi 1700 mužov.

Francúzi ospevovali túto bitku ako  „ Zázrak pri Marne“ aj keď im radosť kalila skutočnosť, že sa im nepodarilo vyťažiť z nemeckého ústupu viac. Obranné línie sa teraz jasne vytýčili a boje na západnom fronte prešli do fázy zákopovej vojny. Armády vojensko-politického bloku „Dohody“( francúzske, britské a ruské ) – na jednej strane a vojská cisárskeho Nemecka – stojace proti nim , sa pevne usadili v zákopových postaveniach od Severného mora – až po Švajčiarsko. ( dĺžka viac než 700 km ) Zákopová vojna na západnom fronte nakoniec trvala 4 roky a ukázala sa byť najničivejšou a najdesivejšou vojnou, než tie najhoršie predstavy. Boje sa tiahli mesiace. Keď došlo k „ Veľkej ofenzíve“- zahynuli behom jediného dňa dasaťtisíce mužov – často iba pre niekoľko metrov pôdy. Až takmer do konca vojny sa frontová línia neposunula v žiadnom smere o viac než 65 kilometrov.

Vo februári 1916 zostavilo Nemecko plán , podľa ktorého malo útokom na  kľúčovú francúzsku pevnosť vo Verdune a „nechať Francúzov vykrvácať“ Na oboch stranách padli tisíce vojakov avšak Verdun zostal vo francúzskych rukách. Ale aj  britský útok – na rieke Somme – sa zmenil na krvavý kúpeľ.

Somma 1916:

Cieľom bitky pri Somme – povedané vojenskou terminológiou – bolo „uvoľniť tlak“ zvierajúci Francúzov, ktorých obetavosť v prvých dvoch vojnových rokoch  dala spojencom možnosť „nabrať nevyhnutné sily“ na zastavenie nemeckého postupu. Veľký útok pri Verdune, ktorý sa začal vo februári 1916 takmer vyčerpal Francúzov až na hranicu ich možností, či načrel až na dno ich ľudského potenciálu. Britský postup na sever, mal pomôcť odvrátiť nemecké vojská od Verdunu. Veliteľ  britov – generál Haig sa spoliehal na výdatnú spoluprácu s Francúzmi. Avšak vzhľadom na situáciu pri Verdune – sa bitka pri Somme nakoniec stala prevažne záležitosťou Britov a vojsk Britského spoločenstva národov. Francúzsky podiel na štyroch zúčastnených spojeneckých armádach presahoval len jednu štvrtinu. Hlavnej bitke – 1. Júla 1916 – predchádzala hromadná delostrelecká príprava v priebehu ktorej na Nemecké pozície smerovalo 1,7 milióna striel. Britská 4. Armáda zaujala pozície medzi Gonnercourtom na severe a Mariecourtom na juhu – pričom rieka Somma tiekla pozdĺž jej pravého krídla. Hodinu pred ofenzívou  dopadlo na návršie s nemeckými pozíciami východne od britských postavení 224 221 delostreleckých granátov. Táto delostrelecká príprava mala totálne neutralizovať nemecký odpor, umožniť britskej pechote postúpiť cez zničené frontové územie a dobyť nepriateľské zákopy. Britské očakávania však vážne zlyhali !!!    A dôvod ?

Väčšina delostreleckých granátov nemala dostatočne silnú výbušnú silu – aby prenikla cez betónové kryty nemeckých vojakov. Strely iba explodovali na zemi, dokonca nezničili ani drôtené zátarasy pred zákopovými líniami. Letectvo, ktoré vykonávalo prieskum bojiska, videlo len rozrušený terén a skreslenými hláseniami ubezpečovali veliteľov, že delostrelecká príprava splnila svoj účel. Aj hlásenia pozemného prieskumu – varujúce, že zátarasy z ostnatého drôtu zostali takmer neporušené – vyšší velitelia nebrali na vedomie. Zlyhalo aj delostrelectvo, ktoré  malo  umlčať nemecké batérie, ktoré v okamihu britského útoku bolo v plnej pohotovosti. Ba čo viac – väčšinu britských vojakov pri Somme tvorili čerství odvedenci. Ich výcvik značne zaostával za požadovaným. V boji sa síce správali veľmi statočne, ale v okamihu, keď prekonávali „územie nikoho“ – sa Nemci vynorili zo zákopov a kosili ich paľbou z guľometov. Bol to doslova krvavý kúpeľ – veď britské straty iba za prvú hodinu bojov dosiahli katastrofálny počet – 30.000 mužov. No boj napriek tomu pokračoval ďalej s menšími, či väčšími úspechmi.

V novembri 1916 sa bitka pri Somme dostala do záverečnej fázy. Spojenci dobyli rozhodujúce nemecké obranné postavenia pri  Beaumont Hameli a Beaucorte. Celkový počet padlých a ranených bol hrozivý:  v radoch  Britov to bolo 420.000 mužov, vo francúzskej armáde 205.000 mužov. Nemci v masakri pri Somme stratili 680.000 mužov. Doslova morbídne na celej bitke bolo naviac to, že „krvavá hostina“ priniesla spojencom „ územný zisk podobe postupu o nepatrné tri kilometre !!!  Bitka pri Somme dokázala, že nemecká armáde nie je nezraniteľná a veľa britských vojakov si uvedomilo, že hoci to bude stáť ešte veľa úsilia i krvi – Nemcov nakoniec predsa len porazia. V nemeckých radoch naopak – sebadôvera vo vlastné sily výrazne poklesla. Vo vojne nastal obrat !!!  Britský generál Haig si „privolal“ na pomoc novú techniku. Do  Francúzska z Veľkej  Británie – pod krycím názvom „ vodné nádrže“ ( vater tanks) – dodávali nové zbrane, ktorých názov „tank“ sa natrvalo zaužíval práve od tohto zakódovaného anglického výrazu.  Nové obrnené vozidlo na pásoch a s kanónom urobilo na Haiga okamžite obrovský dojem. Už v septembri 1916 dostali Briti prvé tanky. Bolo ich žiaľ iba 32 kusov. No aj tieto boli okamžite nasadené do boja. Už samotný fakt, že sa 15 septembra objavili na fronte a na Britskej strane tanky – vyvolal v radoch Nemcov veľkú paniku. Treba ešte dodať, že aj keď samotné tanky neboli schopné zabezpečiť prelomenie frontu – predstavovali však novú kvalitu a boli predzvesťou nových takticko-strategických úvah pri príprave a riadení vojnových činností v budúcnosti.  K zabíjaniu v tejto vojne boli využívané nové vojenské vynálezy:  Okrem Britského tanku , tu boli ďalšie nové zbrane.

Nemci ako prví – použili ťažké delostrelecké zbrane. Výbuch jedného takéhoto monštra – nazývaného „ Veľká  Bertha „ bolo počuť cez celý Lamanšský prieliv, až do Kentu. Avšak – väčšinu ľudských obetí mali na svedomí guľomety a bojový plyn. K vzájomným útokom – nasadili obe strany aj novo navrhnuté lietadlá.  Tak došlo po prvý krát v histórii s použitím lietadiel – k bombardovaniu civilného obyvateľstva. Británia využívala nálety obrovských vzducholodí Zeppelin a letci v dvojplošných lietadlách , zvádzali vo vzduchu neľútostné súboje, často vyzbrojení iba ručnými zbraňami, či dokonca tehlami. Po celú vojnu bolo pánom morí britské námorníctvo. Medzi Nemeckou a Britskou flotilou sa za celý priebeh vojny odohrala jediná námorná bitka – v roku 1916 pri Jutlande. Briti ju i pri vyšších stratách, ako ich protivník vyhrali a zatlačili  nemeckú flotilu späť do prístavu. V dôsledku toho – mohlo britské kráľovské námorníctvo zahájiť blokádu Nemecka !!! No Nemecko odpovedalo rovnako rezolútne – proti blokádou – s nasadením ponoriek nazývaných U-boat. Keď potom 8.mája 1915 – jedna z nemeckých ponoriek potopila zaoceánsky parník Lusitánia – so 128 vplyvnými americkými pasažiermi na palube , ( z 1198  pasažierov, ktorí zahynuli a 761 sa zachránilo) – stala sa možnosť vstupu Spojených štátov do vojny reálnejšia. No nestalo sa tak !!! Nemci totiž až do roku 1917 neobmedzenú ponorkovú vojnu zastavili. Keď ponorkovú vojnu opäť obnovili a vražedné nemecké ponorky potopili stovky obchodných lodí, Británia svoje konvoje chráni novou zbraňou –torpédoborcami. Nakoniec – aj Spojené štáty – v apríli 1917 vyhlasujú prezidentom Woodrowom Wilsonom – Nemecku vojnu.

Zatiaľ, čo sa Spojené štáty pripravovali na vojnu – vyslaním svojich jednotiek, vojna na západe pokračovala ďalej. Nemci boli prinútení ustúpiť – ale iba na dobre pripravené pozície (Hindenburgova línia ). Britské jednotky pri Passchendaele ( čo je iný názov pre Ypres) si chceli „polepšiť svoju reputáciu“ novou ofenzívou proti Nemcom. Avšak bitka, ktorá sa mala stať presvedčivou demonštráciou novej taktiky a techniky britských pozemných síl – sa zmenila na nočnú moru plnú blata a naviac – sprevádzanú nesmiernymi stratami na ľudských životoch.

Bitka pri Ypres 1917:

Ak bola bitka pri Somme pre velenie britskej armády traumou, mala bitka pri Ypres v lete roku 1917 konečne priniesť ovocie ťažko získaných skúseností. No po 5-mesačných bojoch, ktoré vyvrcholili útokom na Passchendaele ( čo bol iba iný názov miesta bitky pri Ypres) – Briti utrpeli straty asi 300 000 mužov, pričom sa ich strategická situácia vylepšila iba nepatrne. Niet preto divu, že pojem „Passchendaele“ zarezonoval v kronikách vojnových tragédií 20.storočia, takmer tak intenzívne, ako pojem „ Somma“  Tento paradox, sa javí vo svetle dvoch predchádzajúcich bitiek z roku 1917 ešte prekvapujúcejší, lebo v bitkách pri Arrase a na hrebeni Vimi – sa aplikovalo niekoľko nových taktických postupov a použili sa nové druhy vojenskej techniky – ťažké, ale presné delostrelectvo, pohyblivá priehradná paľba, sústredená streľba z guľometov, bojové plyny a nakoniec i tanky. Kde sa teda stala chyba ?

V apríli 1917 sa severne od Remeša začal hlavný útok Francúzov. Avšak akcia  „Nivella“ ako ju nazvali Francúzi, svoj cieľ nesplnila. Len v jej prvých dňoch Francúzsko stratilo takmer 130.000 mužov. Táto katastrofa, mala veľmi zlý vplyv na už aj tak na žalostne zlú morálku francúzkej armády. Dokonca vypukli vzbury a Francúzsko bolo na pokraji porážky. V tejto situácii – Briti zvolili variantu novej ofenzívy, na odlákanie pozornosti Nemcov. Generál Douglas Haig – si zvolil mesto Ypres vo Flandersku. Cieľom Haigovho útoku, bol hrebeň východne od Ypres – dlhý 11 kilometrov, s dedinkou Passchendaele. Útok sa začal 31. júla , samozrejme s využitím poznatkov novej taktiky. Hromadná delostrelecká príprava s 3.000 hlavňami zasypala každý meter nepriateľskej línie takmer 5 tonami ničivej trhaviny. Prieskum zabezpečoval britský Kráľovský letecký zbor, ktorý ovládol oblohu nad bojiskom. Vďaka koordinácii všetkých druhov zbraní, bola úspešná aj pechota. Veď už v prvý deň Briti dobyli územie ovládané Nemcami do hĺbky asi dva kilometre. Opojenie z úspechu však skalili prvé semienka sváru u britských armád. ( 1.2. a 5. Armáda – generálov Anthonea, Plumera a Gougha ) a tak sa hlavný útok oneskoril o celých 6 týždňov, čo znamenalo, že sa premeškalo dobré počasie. Práve v čase, keď sa spojenecké vojská začali v hĺbke nemeckej zostavy stretávať s väčším odporom – spustili sa jesenné dažde a ďalší postup sa zastavil. Vytrvalý dážď a voda, ktorá dovtedy odtekala kanálmi, ktoré vykopali miestni farmári. však po delostreleckom útoku – premenili terén na nespočetné množstvo kráterov. Doslova – nevyhnutným dôsledkom trvalých dažďov bolo, že bojisko pri Ypres sa zmenilo na blatistú krajinu s polámanými pahýľmi stromov a krátermi po explóziách delostreleckej munície – zaplnenými až po okraj dažďovou vodou. Blato nielen že postup ľudí a techniky zastavilo, ale mnohých z nich načisto pohltilo. ( stratilo sa tam vraj až 40.000 vojakov – s podozrením , že sa utopili v blate) Prvý veľký dažďový príval trval celé dva týždne, tento čas samozrejme Nemci využili na posilnenie svojich pozícií. Generál Haag nahradil generála Gougha uvážlivejším generálom Plumerom a poveril ho vedením útoku na vyvýšeninu okolo Passchendaele. Zmena vedenia a nasledujúca reorganizácia peších jednotiek , si vyžiadali ďalšie  3 týždne. Dažde ustali a vystriedalo ich obdobie sucha. Blato stvrdlo, terén spevnel. Preto aj 20. Septembra – britské a austrálske jednotky obnovili postup smerom k lesu nazývaného Strelnica a priľahlým dedinkám. Nemci však  „odpovedali“ neobyčajným trikom v boji – keď doslova vyvolali prachovú búrku spôsobenú explóziou nemeckých delostreleckých šrapnelov. Naviac , akoby naschvál – opäť sa spustil silný dážď. Popredný vojenský historik Pandy Griffith opisuje blata na novú taktiku týmito slovami :

         „ Vysoko trieštivé náboje dopadali do blata bez toho, aby explodovali. Letecký prieskum, pokiaľ mohol v tomto počasí vyštartovať – nedokázal rozoznať vlastných vojakov od nepriateľa, pretože všetci mali uniformy rovnako zablatené. Podložie mínometov sa zabáralo do bahna po každom odpálení míny a tanky zapadali, hneď ako zišli z pevnej cesty. Ľahké zbrane sa počas hodinovej streľby beznádejne zapchali a zranení sa často utopili v bahne „

Nemci na útok odpovedali tvrdými protiútokmi. Po prvý krát pri nich použili bojový plyn – yperit. Jedovatý plyn sa udržiaval v blatistých kráteroch a v spojení s bahenným živlom vytváral smrtiaci koktail, ktorý nepretržite ohrozoval životy vojakov. No napriek tomu sa 6. Novembra – kľúčového miesta bitky pri Passchendaele – zmocnili kanadskí vojaci. Bitku pri Ypres, možno bez pochýb označiť za víťaznú, no na desivých poveternostných podmienkach – stroskotali všetky dobre premyslené plány Gen. Haiga a jeho spolupracovníkov. Po návrate do Británie sa taktické inovácie britskej armády, čo je samozrejmé – nestretli s pochopením u tamojších politikov. Tí ich totiž – čo je ľudsky tiež pochopiteľné – konfrontovali iba s obrovskými ľudskými stratami , predstavujúcimi 300.000 mužov.  Mnohým toto víťazstvo pripadalo skôr ako ďalšia porážka. Nemecké straty boli tiež veľké a predstavovali celkom 240.000 mužov. No Nemci ešte stále okupovali Belgicko a vojna pokračovala ešte ďalší rok.